Český režisér F. A. Brabec: Filmami dráždim svoje svedomie

chýbať. Necíti sa byť režisérom. Považuje sa za organizátora filmu, jeho hlavnú dušu. Najradšej maľuje kamerou, za ktorú získal tri České levy.

Spred svojho objektívu chce vyhnať kalkuláciu s divákovou priazňou. Aj preto sa pred časom rozišiel s Janom Svěrákom. Verí čistému pocitu a sile svojej imaginácie. Energicky predohráva jednotlivé role svojim hercom, aby ich následne nechal voľne hrať. Brabcova cesta medzi českými filmármi je sebavedomo ambiciózna, ale aj so schopnosťou počúvať iných. Vybral si Erbenovu Kyticu, od ktorej ho mnohí odhovárali. Videlo ju vyše 650-tisíc českých divákov a on je rád, že pomáha vychovávať publikum. K národnej hrdosti, ale aj ľudskej citlivosti. „Je to málo?“ pýta sa F. A. Brabec. „Na začiatok to nie je zlé.“

Je pravda, že sa stále nepovažujete za režiséra?

No, ak by som to mal porovnať s typom režiséra, akým je Bergman, ktorý napráva malíček na ruke Liv Ullmannovej, tak taký nie som. Samozrejme, kompozícia každého záberu je presne vymyslená. Musí to byť originál, s vylúčením kalkulácie. Nechcem sa divákom zapáčiť za každú cenu.

Presná kompozícia, to znie ako nekompromisná racionalita. Žiadna improvizácia?

To je niečo iné. Ak ma to už samého prestane baviť, zmením rytmus rozprávania a pozývam diváka do iného sveta. Myslím na diváka a jeho ochotu sedieť hodinu a pol na stoličke. Keďže nie som režisér, riadim sa pocitom. Pohrávam sa sám so sebou. Dráždim svoje svedomie.

Radi sa v tejto hre prekvapujete?

Určite, a pred Kyticou som si povedal, že budem zdôrazňovať vzťahy ľudí. Začal som teda čítať z Erbenovej Kytice len tie verše, ktoré som chcel vidieť pred kamerou. Vodník nebol pre mňa zloduchom, ale chlapom, ktorému keď padne do vody krásne dievča, tak má chuť sa jej dotknúť a pomilovať ju. Nič som však neprepisoval, tie verše tam sú. Stačí ich len vyhľadať.

Ako ste presvedčili Stellu Zázvorkovú, Bolka Polívku alebo Jiřího Schmitzera, aby vám vo filme hrali bez toho, žeby povedali čo len slovo?

Opakujem, nie som režisér, takže neviem, kde je pravda. Bolo ich „áno“ len v súvislosti s Kyticou, alebo je to princíp hercov, ktorý hovoria stále áno? Nikto mi nikdy nepovedal nie. Rovnako to bolo aj pri Kráľovi Ubu.

Povestné je vaše predvádzanie roly hercom. Čo potom nechávate na nich?

Keď moje predohrávanie videl scenárista Miloš Macourek, veľmi sa začal smiať, že v živote čosi také nevidel. Ja už mám totiž svoju látku spamäti zahranú skôr, ako sa pustím do nakrúcania. Karel Roden raz prišiel za mnou domov a opýtal sa ma: „Franto, ako to mám robiť?“ A ja som mu to predohral. On sa na mňa začudovane pozrel: „Ty si sa zbláznil, veď ja takto hrať nemôžem!“ Povedal som mu, že musíme verše deklamovať a nerobiť z Kytice nedeľnú chvíľu poézie. Musíme to pretlačiť do tej miery, že ľudia nebudú vedieť, čo sa deje. Musíme ľudí šokovať. Karel – ten najslušnejší človek, ktorého poznám – potom na pľaci pokorne stál a opýtal sa ma: „Franto, nemôžeš to hrať ty?“ Samozrejme, nakoniec to zahral a skvele. Len som od neho chcel, aby si udržal oblúk svojej dramatickej postavy – od milenca vábiaceho svoju milú až po diabla, ktorý vie, že s ránom sa vráti do hrobu.

Išli ste aj do rizika? Napríklad v prípade dovtedy neznámej Kláry Sedláčkovej?

Klára Sedláčková hrala v krásnej postave vo Veľkolepom paroháčovi v Divadle z Dlouhej. Bola objavom producentky Deany Horváthovej-Jakubiskovej, ktorá si ju tam presadila. Presvedčila ma a urobil som dobre. Ja vsádzam skôr na rutinných hercov. Stačí, keď im niečo predohrám. Vnútrajšok už nechávam na nich.

Kedy sa začína rozhovor s ich dušou?

Všetko si kompletne prediskutujeme tak ako v divadle. Všetci herci hlavných postáv vrátane Věry Galatíkovej či Jany Švandovej prešli divadelnými skúškami, čo sa pri filme už takmer nerobí. Dokonca aj scény pod vodou boli naskúšané na suchu. Pri nakrúcaní som už len korigoval, kde treba ubrať alebo pridať, aby si postavy udržali svoju mieru. Podstatné veci sme mali už vopred vyrozprávané. Držím sa osvedčeného: Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.

V Kytici sa veľa hovorí o smrti. Začali ste už diskusiu s touto večnou záhadou?

Je možné, že sa smrti bojím. Možno je to zmierenie, ale potrebujem sa s ňou porozprávať. Neviem, asi je to aj starnutím. Pohrával som sa s myšlienkou, že sfilmujem Broučkov od Jana Karafiáta. Tam je smrť ešte citeľnejšia ako u Erbena, no broučkovia sú aj o viere. Komunisti nám zobrali Boha, a doteraz nám ho nikto nenahradil. Prišiel kapitalizmus, ktorému vôbec nerozumiem, lebo to nie je kapitalizmus. Nie je to ani ryba, ani rak.

Aká je vaša viera?

Hľadám si ju, ale čo je najhoršie, stále sa presýpa. Nie je taká pevná, ako by mala byť. Možno aj preto sa uberám k takýmto témam. Broučkovia ma svojou výzvou veľmi lákali. Uvidíme. Nehrám sa na žiadneho filozofa, ale chcem svoj príbeh vyrozprávať tak, aby u ľudí zostalo to ľahké mrazenie na chrbte. Aby v nich zostalo niečo zo mňa.

Do akej miery vám pritom pomáha vaša manželka, kostýmová návrhárka Jaroslava Pecharová?

Je to najväčší poklad môjho života. Jarina je úžasné dievča z pomedzia južných Čiech a Moravy. Je citlivá, nežná, jemná, čestná, pracovitá, s veľkou empatiou a schopnosťou presne vidieť veci, čo sa dejú okolo nej. Občas jej pomoc ani neviem opísať slovami. Počas dvoch rokov príprav na Kyticu mala desiatky a desiatky nápadov, a mnohí nevedia, že sú od nej. Napríklad celé uchopenie vodníka.

Pozdával sa vám výzor vodníka ako chlapa zo súčasnosti?

Vodník je jej kompletný výtvarný počin. Nechcel som vodníka Pepu Dvořáka zo Semafora. Mal to byť démon, no nevedel som, ako má vyzerať. Jarina začala s tým, že bude ako lovci perál. To mi však pripadalo ako sumo. Potom našla doma secesný obrus so strapcami, dala mu to okolo bedier a ja som bol nadšený. Telo mu potlačila vzorkou z valčeka a vlasy zviazala do módnych „dredov“. Rovnako vymyslela dizajn Polívkovej Poludnice. Ja už mnoho vecí nechávam len na ňu, pretože vieme, čo navzájom chceme. Keď som raz musel pracovať s iným výtvarníkom, tak som sa skoro zrútil. Som šťastný, keď mám pri sebe Jarinu.

Rozumeli ste si aj s emotívnou producentkou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou?

Deana má veľký cit pre „prečítanie“ scenára, pre uchopenie látky. V tom sme si naozaj padli do oka. Samozrejme, jej emócia má viac ženský pohľad, a moja vízia bola niekedy predsa len viac logickejšia a obrazová. Jej predovšetkým dramaturgické pripomienky však boli pre vývoj Kytice cenné. Správny producent, a vo svete je to úplne bežné, by mal tieto schopnosti mať.

Vráťme sa ešte k režisérskej kalkulácii. Bol to tiež dôvod, prečo ste sa rozišli s Janom Svěrákom?

Honzo Svěrák je už fabrikou na filmy. Sedia s otcom a so stopkami v ruke presne počítajú dĺžku dialógov. Kedy ich vygradujú, po smiechu nechávajú pauzu, vedia, že v trinástej minúte musí prísť zlom a v šestnástej zase odľahčenie. To je kalkulácia s divákom, a nie filmársky výkrik. Ja som chcel hľadať pravú emóciu. Dodnes som presvedčený, že Honzo, to nie je Kolja alebo Tmavomodrý svet. Je vynikajúci režisér a má talent zhora, ale v týchto dvoch filmoch predviedol len remeslo. Na skvelej úrovni, ale len remeslo. A on má na viac. Honzo je pre mňa Ropáci a Vesmírna Odysea 2 – teda jeho školské filmy.

A Obecná škola?

Ako debut si Honzo nemohol viac želať a nakrútil ho, myslím skvele. S emóciou, citom a remeslom, ktoré malo veľké srdce. Domnievam sa, že to bol posledný film Zdeňka Svěráka, v ktorom sa prejavil ako slobodný tvorca. Je to vynikajúci scenárista, ale trochu sa obávam, že jeho ďalšie filmy boli písané viac na efekt.

Obecná škola sa nomináciou dotkla Oscara. Myslíte si, že Svěrákovci sa rozhodli, že ho budú držať v rukách?

S Obecnou školou sme boli spolu v Hollywoode. Videl som na nich, ako veľmi chceli tú sošku. Honzo by urobil čokoľvek, aby ju dostal. Preto prišiel Kolja a citové vydieranie diváka. Bolo to pre mňa príliš prvoplánové. S tým som nechcel nič mať a Honzo to poznal. Bol to prvý krok k rozchodu.

So Svěrákom ste však nakrútili aj úletovú Jízdu. Získali ste prevahu nad vypočítanou schémou?

Keď sme dokončili Akumulátor 1, bolo mi z toho zle. Hrali sme sa na Američanov v Čechách. Mali sme na film šesťdesiat miliónov. Mal som najlepšie lampy na svete, najlepšie kamery, objektívy, na tri dni nám zatvorili Nuselský most. Mali sme všetko. Boli sme bohovia českého filmu, ale mne to nesedelo. Jízdu som chcel ako provokáciu. Po šiestich rokoch spolupráce som cítil, že na záver potrebujem vyhecovať naše vzťahy. Dal som si dva deci vína, aby tá pravda bola čo najčistejšia, a mladšiemu Svěrákovi som povedal: „Honzo, skončime s tým a poďme niečo ukázať. Vieš, na čom dokážeme, že sme dobrí – keď nebudeme mať lampy, kamery a keď Svěrák nebude mať otcovské zázemie“.

Uveril vám?

Bolo to zložité. Honzo si dal podmienku, že ak sa film nepodarí, nepôjde do kín. Už vtedy sme sa nezhodli, ale nakoniec sme štyria ľudia zložili peniaze a urobili film. Áno, bol to ťažký projekt, a vlastne som rád, že sme sa po ňom rozišli. Honzo sa s Jízdou nestotožnil. Išli sme vlastnou cestou, a tak to bolo pre obidvoch lepšie.

Ako vyzerá cesta kameramana Brabca?

Nedokážem sa hodnotiť. Ale určite bola veľmi tŕnistá. Musel som vždy bojovať a dokazovať, že aspoň trochu z toho, čo robím, je správne.

Ale odstup už existuje.

Mám rád všetky moje deti. Dnes si myslím, že Kráľovi Ubovi možno ubližovali, no neviem, či nie je lepší ako Kytice. Možno je problém vo mne. Raz som sa definoval ako optimistický fatalista. Nezaoberám sa minulosťou. Keď sme Kráľa Ubu dostrihali, videl som v ňom chyby. Snažím sa ich vyvarovať, ale odmietam prekrúcať film dovtedy, kým bude dokonalý. Radšej zvolám – Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!

Nechýba vám sebareflexia?

Nikto ma nenúti, aby som nakrúcal filmy. Je to moje hobby. Stačí mi, keď vidím, že niekoľko ľudí cíti podobne ako ja, a to mi dodá silu znovu niečo dokázať. Ale je možné, že ako režisér už nenakrútim nikdy nič.

Prijali by ste ponuku od ostatných režisérov?

Mám veľa ponúk, ale neviem, ako s nimi komunikovať. Momentálne nie som v štádiu, žeby som chcel niekomu robiť kameru. Dvakrát som oblizol zo šľahačky a začalo mi to chutiť. Aby som však pol roka počúval predstavy iného režiséra, to si teraz neviem predstaviť. Nechcem sa s nikým hádať a presviedčať o mojej pravde. Pokúsim sa nakrútiť ešte jeden film a potom ktovie, či nepôjdem do dôchodku.

F. A. Brabec, to však nie sú iba celovečerné filmy. To sú aj klipy k piesňam či reklamné šoty. Ako sa presúvate z jednej oblasti do druhej?

To presúvanie mi ide veľmi dobre, pretože sú to vlastne väčšinou malé či väčšie „celovečeráčky“. Niekedy majú skutočne len tridsať sekúnd, ale pristupujem k nim a realizujem ich s rovnakým nasadením, akoby išli do kín. Reklama je skvelé „cvičisko“, kde si vyskúšate filmovú skratku v tej najvyššej podobe, klipy sú zase pre mňa vždy obrazové príbehy vyrozprávané na hudbu. Čo viac si teda môžem medzi celovečernými filmami priať? Filmová reč sa rýchlo modernizuje, a tak sa dá na reklamách a klipoch stále učiť.

V stredu príde Kytice aj na Slovensko. Čo očakávate od slovenského diváka?

Trošku sa obávam, ale pochyby mám ako tvorca veľmi často. Mal som ich aj pred uvedením Kytice v Čechách. Česi sú skôr popletení Švejkovia, Slováci viac hrdí grófi a slovenské dievčatá zase kráľovné sveta. Môže sa stať, že mi diváci na Slovensku začnú hovoriť: na čo sa to ten Brabec hrá? Uvidíme, hádam sa to neprevrhne na druhú stranu. Kytice rozhodne nie sú prvoplánovou exhibíciou.