Na divadelnom festivale Bez hraníc sa predstavila aj skupina The Plastic People of the Universe, ktorá spolu s Agon Orchestrom uviedla scénický koncert na texty Ladislava Klímu. FOTO - ČTK
Keď pred rokom organizátori Divadelného festivalu Na hranici oznámili, že sa tento festival založený na jar 1990 zástupcami Poľsko-česko-slovenskej Solidarity a vtedajšieho Občianskeho fóra v Českom Těšíne, premenuje na festival Bez hraníc, znelo to ako dobrý bonmot. Hranice medzi poľským Cieszynom a Českým Těšínom síce stále existujú, zdržanie na nich je však už minimálne; zmena názvu sa teda po pätnástich rokoch zdá opodstatnená.
V zrenovovanej Strelnici, ktorá si ešte pamätá multikultúrne časy rakúsko-uhorskej monarchie, sa skončilo podujatie, ktoré divadelné, kultúrne i geografické hranice skutočne prekračuje. Záujem divákov ukázal, že domáce publikum vie oceniť aj náročnejšiu dramaturgiu, než aká sa mu ponúka. Nečudo, počas štyroch dní sa na oboch stranách hraníc vystriedali skutočne špičkové súbory zo štyroch visegrádskych krajín.
Hneď úvodná improvizácia Sekec mazec z Dejvického divadla z Prahy v koncepcii provokatéra Jaroslava Dušeka kládla otázky, ako vzniká divadlo. Decentne zinscenovaná Opera mleczana Stanislawa Radwana inšpirovaná kreslenými vtipmi známeho poľského karikaturistu Andrzeja Mleczka potvrdila špičkové herectvo renomovaného divadla, akým Narodowy Stary Teatr z Krakova určite je. Hudobné citácie a žánrové presahy sme zaznamenali aj v Droge ´´ywieckej z cieszy�ského divadelného štúdia či v opere Cirostratus bratislavského Divadla GUnaGU. Incident brnianskeho Hadivadla v réžii Martina Hubu aj napriek nie celkom vyhovujúcemu priestoru vytvoril autentickú atmosféru "bežnej" šarvátky v nočnom metre.
Kruto dojímavú inscenáciu hry Nikolaja Koladu Mŕtva princezná, ktorú pripravil Teatr Polski z Poznane, sme videli aj na minuloročnej Divadelnej Nitre. Inscenácia Arabskej noci zo Slovenského národného divadla v réžii Martina Čičváka sa ukázala ako dostatočne komunikatívnou a inšpiratívnou aj pre širšie publikum. Divadlá domáceho regiónu zastupoval bialsko-bialsky Teatr Polski, ktorý pripomenul atmosféru berlínskeho kabaretu dvadsiatych rokov a Brechtových Songov. Teatr Provisorium z Ľublina prezentoval scénicky koherentne, hoci priveľmi teatrálne zahraný text Tadeusza Ró´´ewicza Do piesku.
Festivalové predstavenia sa konajú bez prekladov, maďarským účastníkom teda najčastejšie zostáva platforma súčasného tanca. Tentoraz ju naplnila dynamicky mladá choreografka Éva Duda v duete s Danielom Szászom s trefným názvom Bite of Flesh. Disidentský rozmer festivalu symbolicky pripomenul záverečný scénický koncert The Plastic People of the Universe a Agon Orchestra na texty Ladislava Klímu. Konfrontáciu rockových Plastikov s hudobníkmi vo frakoch režijne vtipne dotvoril Arnošt Goldflam.
Tento rok zostala Zlomená závora, ktorá je symbolom i cenou těšínskeho festivalu, na poľskej i českej strane. Ocenenie ex aequo dvoch produkcií symbolicky preklenuje bariéru medzi stále aktuálnou minulosťou a ešte aktuálnejšou budúcnosťou. Kým striedmy a presný Push up Rolanda Schimmelphenniga z Divadla Na Zábradlí v réžii Jiřího Pokorného je hrou o desivosti vzťahov na šéfovskom poschodí veľkej firmy, Gogoľov Revízor z divadla z Wa˝brzychu v réžii nádejného Jana Klatu priniesol úsmevný, ale i apelatívny pohľad na éru svokriných jazykov, The Bee Gees a všadeprítomnej pretvárky.
Štyri predstavenia denne počas štyroch dní, z ktorých sa ani jedno nevydalo na priveľmi ľahkú cestu, pričom viaceré inscenácie predstavovali divadelnú špičku, to je výsledok, ktorým sa nemôže len tak pochváliť každý festival.
