Krátko po 20. hodine sa v takmer vypredanej Veľkej sále pražskej Lucerny ozývajú prvé náhodne generované tóny. Napriek inflácii „legendárnych/kultových“ skupín, ktorú v tejto rubrike nedávno spomínal Marian Jaslovský, sa nedá skonštatovať nič iné, než že do domoviny Karla Čapka dorazila legenda elektronickej hudby, Kraftwerk.
Zakladajúci členovia skupiny Ralf Hütter a Florian Schneider, posilnení o dlhoročných spolupracovníkov Fritza Hilperta a Henninga Schmitza, ponúkli prierez tým najlepším zo svojej viac ako 30-ročnej kariéry, ako aj minuloročný album Tour de France Soundtracks. Priebeh celej show mohol s trochou irónie prinútiť návštevníkov vážne zapochybovať o generovanej náhodnosti intra. Koncert bol ukážkou precíznosti, punktičkárstva a nekompromisnej snahy o dokonalosť umeleckého prejavu ako kombinácie hudby, vizuálneho umenia, zvuku, osvetlenia a osobitého prístupu k publiku. Obecenstvo sa za celý večer dočkalo práve toľko hovorených slov, koľko postáv stálo takmer nehybne na pódiu. Najmä dôslednosť Floriana Schneidera v tomto smere bola obdivuhodná, veď za 116 na stotiny rozpočítaných minút mu zrejme iba nedopatrením ušli asi 3 prudšie pohyby. Takýto opis môže spolu s povrchnou znalosťou hávu, do ktorého dnes už takmer šesťdesiatnici (!) odievajú svoju inšpiráciu, evokovať chlad a stuhnutosť komunikácie.
Opak bol však pravdou. Kraftwerk, v čiernych oblekoch a kravatách a červených košeliach dýchal, vyrábal a šikovne dávkoval energiu, bol štýlový, efektívny i efektný, vtipný a počas vrcholu koncertu, skladby Radioactivity, aj jednoznačne angažovaný.
Po hypnotickom úvode s názvom The Man-Machine, počas ktorého na plátne za skupinou ožil artwork rovnomenného albumu, si mohli diváci vychutnať okrem ďalších známych hitov ako The Model, Autobahn a Trans-Europe Express aj skladby venované najslávnejšiemu cyklistickému závodu sveta, nadväzujúce po dvadsiatich rokoch na singel Tour de France. Hütter aj Schneider sú veľkými fanúšikmi cyklistiky, pričom nadšenie prvého z nich hraničí až s fanatizmom. Ralf sám absolvoval väčšinu z etáp Tour a ako sa vyjadril, cyklistika preňho predstavuje ideálne spojenie človeka a stroja. Záujem o túto tému a s ňou súvisiacu transportáciu ako takú je spolu s ambivalentnou fascináciou vedou a technológiou, najmä elektronikou a kybernetikou, pre Kraftwerk typický.
To isté sa dá povedať o dávaní si načas. Hütterovi a Schneiderovi trvalo nekonečných 17 rokov, kým z Düsseldorfského štúdia Kling-Klang vypustili regulérneho nasledovníka platne Electric Café. V roku 1991 vyšiel album remixov; v roku 1999 pre mnohých škandálna niekoľkosekundová oficiálna zvučka a sprievodná skladba pre Expo 2000 v Hannoveri. Pod povrchom sa však dialo viac. Skončila sa doba analógových syntezátorov a nastúpila digitálna éra. Kraftwerk sa venoval prevodu starých nahrávok do nového formátu, čo by sa malo zúročiť na reedíci albumov, ktoré zásadne ovplyvnili takmer každého, kto nemôže hrať unplugged. Zvuk na koncerte bol famózne kryštalicky čistý a suchý, aranžmány moderné a so 4 laptopmi sa cestuje pohodlnejšie než s plným kamiónom.
Výčitke bývaleho kolegu Flüra, že bicyklovanie sa stalo pre Kraftwerk dôležitejším, než hudba, Ralf Hütter oponoval tým, že Flür nevie o čom hovorí, pretože v živote poriadne na bicykli nejazdil. Dodal však aj, že Kraftwerk sú už od skorých sedemdesiatych rokov, kedy si ešte vyrábali vlastné nástroje, vždy individualisti a perfekcionisti, ktorí jednoducho čakajú na správny čas. Sami navrhli celú show, vrátane jej vizuálnej podoby. Tri projektory dodávali kompozíciam ďalšie rozmery. Idylický rodinný výlet po diaľnici verzus industrializácia krajiny, čísla ako báza hudby a rytmu verzus ich všadeprítomnosť ústiaca v chaos a zneužitie v podobe dát, BPM skladieb i srdca na elektrokardiografe a mnohé iné zaujímavé i úsmevné rozvíjania minimalistických, zdanlivo nadbytočných a niekedy dadaisticky pôsobiacich textov – komunikovať sa dá i takto.
Obecenstvo to bez problémov prijalo a celý koncert sa výborne zabávalo. Tlieskalo sa často i uprostred skladieb. Počas druhého prídavku, možno najväčšieho hitu Kraftwerku, The Robots, si skupina trochu oddýchla. Zatiahli to za nich štyria roboti, figuríny s ich tvárami. Dôležitá je hudba. Tak to bolo aj pri záverečnej skladbe, počas ktorej si každý zo štvorice postupne v medziach slušnosti krátko zaimprovizoval, odpojil sa od laptopu, rozlúčil a uprostred najlepšieho odišiel.
Inteligentný a zábavný koncert s pohlcujúcou atmosférou a dobrý pocit z neho však ešte pokračuje, až pokým neskončí Music Non-stop.
Miroslav Rusňák
