Vo svetle významných udalostí, akými sú voľby poslancov do parlamentu, o ktorom nikto vrátane poslancov nič nevie, alebo vyvlastňovnia pozemkov v Žiline, sa určite stratí maličkosť, akou je náhly odchod Jiřího Bělohlávka z postu šéfdirigenta Slovenskej filharmónie.
Klasická hudba naozaj nepatrí medzi veci, ktoré by rozhodujúcim spôsobom vplývali na vývoj udalostí v spoločnosti. Patrí však do takej ošemetnej záležitosti, akou je kultúra. A tá, či chceme, alebo nie, spoločnosť ovplyvňuje veľmi. Samozrejme, mám na mysli kultúru v širšom zmysle slova, nie takú, ktorá môže mať ministerstvo. Kultúru, do ktorej patrí aj to, že jeme príborom, máme spoločné dejiny, že pri vyslovení určitých slov myslíme zhruba na to isté, že máme radšej tvrdý alkohol ako víno alebo že tri štvrtiny obyvateľov by nechceli za suseda Cigána.
Nijako ma nenadchýna myšlienka štátom podporovanej kultúry, ale chvíľku potrvá, kým sa na Slovensku z množiny tunelujúcich zlatokopov vyhnije skutočná elita. Taká, ktorá si uvedomí, že je viac-menej dobrovoľnou povinnosťou tých šikovnejších a bohatších poskladať sa na veci, ktoré nie sú viditeľné a predsa dôležité. Taká, ktorú zmienka v zozname sponzorov filharmónie uspokojí viac ako auto, aké nemá nijaký iný podnikateľ.
Keď už sme v situácii, že to zatiaľ inak nejde a ministerstvo kultúry má peniaze, ktorými môže nedostatok elity nahradiť, bolo by dobré, keby o spôsobe ich míňania rozhodoval zdravý rozum.
Jiří Bělohlávek na poste šéfdirigenta bol zárukou jednak pozitívneho vývoja a jednak vyššej predajnosti Slovenskej filharmónie, pretože ide o dirigenta svetového kalibru, ktorému sa na Slovensku nikto ani nepribližuje. Slovensko potrebovalo jeho, nie naopak. Pred svojím príchodom a odvtedy niekoľkokrát však dal rozhodujúcim papalášom jasne najavo, že ak ho najali na to, aby z filharmónie vytvoril špičkové teleso, tak k tomu musia tiež nejako prispieť.
Dvaja ministri kultúry a jeden prezident nasľubovali, čo sa dalo. V osobných rozhovoroch, ba dokonca aj písomne chceli z filharmónie urobiť erbovú inštitúciu Slovenska. Potom došlo na lámanie chleba a zrazu bolo všetko inak.
Nikto sa na žiadne sľuby nepamätal, ministerský úradníček vyrukoval s neuveriteľne hlúpym článkom o zrušení filharmónie, Bělohlávkov list, ktorý ministerstvo prijalo začiatkom februára, sa objavil na ministrovom stole nejakým božím zásahom až koncom apríla. Klamstvá, výhovorky, prekrúcačky. Boje v pozadí komplikované beznádejnými uchádzačmi o vysnívaný post, firmami uchádzajúcimi sa o rekonštrukciu Reduty a záujemcami o budovu, ktorá by určite lepšie vynášala ako stredisko ľudovej zábavy.
Nič z toho minister kultúry Bělohlávkovi nesľúbil, a tak sa nemožno čudovať, že dal výpoveď pre neplnenie sľubov. Obávam sa, že v tomto prípade musím veriť jemu, pretože minister svoju kredibilitu a chrbtovú kosť vymenil toť nedávno za bavorák.
Je len príznačné, že minister po tejto kultúrnej katastrofe nepodal demisiu ani neprepustil svojho pricmrndávača, ale vyhodil riaditeľa filharmónie. Ten nikomu nič nesľuboval, ale iná hlava poruke nebola.
Aký je výsledok? Filharmónia, ktorú ministerské vyhrážky vystrašili do tej miery, že sa zmohla len na jeden veľmi nesmelý klarinetový kiks, smeruje úplne inde, než by bola s dirigentom-osobnosťou. Nádej, že Slovensko bude mať jedinečný exportný artikel, zhasla. Dirigentom bude niekto, kto to nebude robiť pre orchester, ale kvôli sebe a bude mu úplne jedno za akých podmienok.
Samozrejme, že tu je riešenie. Keď sa najbližšie náhodou nájde ďalší svetový dirigent ochotný filharmóniu zachrániť, mal by mu niekto vysvetliť, že ak bude chcieť nejaké dotácie pre orchester, musí sa o ne podeliť s tými, čo o nich rozhodujú.
Autor: TORONTO
