Suzette Glenadel začínala ako aktivistka filmových klubov. Študovala francúzsky jazyk a literatúru. Od roku 1978 pracuje v audiovizuálnej knižnici v parížskom Centre Pompidou. Tu je od roku 1987 riaditeľkou festivalu dokumentárnych filmov Cinéma du Réel. FOTO - LUCIA GARDIN
SUZETTE GLENADEL, riaditeľke festivalu Cinéma du réel (Kino skutočnosti), sa nové francúzske filmy nepáčia. Nepozdáva sa jej práca filmových publicistov a znepokojuje ju silnejúci vplyv televízie. Myslí si, že talenty nemajú ako vyniknúť.
Pamätáte si na prvý film, ktorý ste videli?
Bol to Zlodej bicyklov od Vittoria De Sicu. Chodila som len na základnú školu a na film ma zavolali sestry uršulínky, s ktorými som bývala v penzionáte. Do ich filmového klubu som potom chodievala každý týždeň. Neskôr, v Paríži, som v kluboch spoznala asi celú klasiku.
Kto zvykol viesť kluby?
Často to boli profesori literatúry. Pred filmom niečo povedali o režisérovi a po skončení rozpútali diskusiu. V tom čase bolo naozaj o čom diskutovať.
Dnes sa filmu venujete profesionálne, zájdete ešte niekedy do nejakého klubu?
Kluby, aké som poznala v mladosti, už vlastne neexistujú. Pomaly sa začali vytrácať. Zlikvidoval ich príchod videa koncom sedemdesiatych rokov.
Vás video neoslovilo?
Video je výborná pomôcka a je lacnejšie. Lenže pri tejto technike sa pred nakrúcaním málo rozmýšľa. Pri filmovom materiáli tvorca musí dobre zvážiť, čo nakrúti, lebo musí šetriť každý meter. Samozrejme, keď máte talent, nezáleží na tom, s čím robíte.
Chodia mladí do kina na francúzske filmy?
Najviac ich zaujíma americká tvorba. Iné filmy sa k nim dostávajú len veľmi ťažko. Ak totiž nespravia veľké tržby hneď po nasadení, za týždeň zmiznú zo sál. Pritom aj tie sú schopné nájsť si publikum, len to trvá dlhšie. U nás je niekoľko asociácií tvorcov, ktorí proti tomu bojujú, ale sila peňazí je väčšia.
Diskutuje sa o filme vo vašich médiách dosť?
Diskutuje, aj keď možno nie až tak ako kedysi. Kritici akoby nemali právo povedať o filme niečo zlé. Spomenú ho, len keď sa im páči. Ak nemajú čo dobré povedať, mlčia.
Kde nachádzajú filmári spätnú väzbu?
Na festivaloch. Tam sa stretnú s publikom a ľudia im povedia, čo sa im nepáčilo. Ešteže tých festivalov je dosť. Zaujímavé je, že mnohí z tých, ktorí dnes festivaly organizujú a starajú sa o ich dramaturgiu, kedysi pracovali vo filmových kluboch.
Kedysi bolo Francúzsko filmovou veľmocou. Prečo svoju pozíciu stratilo?
Štát ešte stále kinematografiu výrazne podporuje. Lenže podpora je jedna vec, a to, kam smeruje, druhá. Nie vždy pomôže tým najtalentovanejším. Podporovaní sú autori politicky "korektných" diel, nie rebelanti, ktorí by mohli film posunúť ďalej.
Veríte, že sa ešte objaví hviezda veľkosti Alaina Delona alebo Romy Schneiderovej, ktorú by poznal celý svet?
Tie časy sú už preč. Netvrdím, že vo Francúzsku nie sú talenty, ale na to, aby zažiarili, potrebujú výborné filmy. A také sa už niekoľko rokov u nás nenakrúcajú. Tie najnovšie nie sú vôbec ničím výnimočné. Nie je v nich žiadne prekvapenie.
Prečo?
Dnešná výchova nepodporuje fantáziu, predstavivosť. Nerešpektujú sa rozdiely, všetky deti sú tlačené do rovnakej úrovne vzdelania. Svoju robotu si nerobí ani televízia. Ponúka len nekvalitnú zábavu a vyrába pseudohviezdy. Kedysi poznalo Resnaiho, Truffauta či Godarda niekoľko generácií, lebo v televízii sa ich filmy opakovane vysielali.
A čo filmové vysoké školy?
Viac ako slávnu parížsku FEMIS by som odporučila školu v Lodži alebo v Moskve. Najviac ma však očarila škola v San Antonio de los Banos na Kube. Vznikla v roku 1986 pre celú Latinskú Ameriku. Je takým štátom v štáte, so súčasnou Kubou nemá nič spoločné. Práce jej študentov sú oveľa dômyselnejšie ako naše filmy.
V Trenčianskych Tepliciach ste boli v porote festivalu umeleckých filmov. Za aké snímky ste hlasovali?
Za také, v ktorých vidno, že sme stále ľudia. Mnohé diela boli pesimistické. Mňa to neprekvapilo, filmári ukazujú len to, čo sami vidia. Ale je dobré, keď z toho presvitá nádej. Umelec nám ju musí pripomínať.
V súťaži bolo aj pár slovenských filmov. Videli ste ju v nich?
Áno. My vo Francúzsku sme už zamorení toľkými hlúposťami, ktoré priniesol civilizačný pokrok! Vy ste si zatiaľ zachovali čistotu, azda vám ešte pár rokov vydrží. Zlé veci sa šíria rýchlo.
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁTrenčianske Teplice, Bratislava
