ch tém.
V programe k švajčiarskej inscenácii Volavky sa píše o krásnej vízii sveta, v ktorom by sa muži k svojim blížnym doma aj na verejnosti správali ako ženy. Odborníci si na základe štatistík čoraz naliehavejšie uvedomujú, že problém násilia mladistvých je hlavne problémom násilia mladíkov. Zdá sa, že jediným spôsobom, ako zabrániť narastajúcej agresivite a brutalite mužských kriminálnych činov, je včasná prevencia. Tu môže pomôcť aj divadlo, môže spochybniť stereotyp prezentácie mužskosti spojený s agresivitou a násilím. Práve inscenácia Volaviek, krutej hry tridsaťtriročného Simona Stephensa pôvodom z priemyselného Manchestru, mala vo Viedni mimoriadny úspech.
Pritom autor si výslovne želal, aby päť zo siedmich úloh hrali herci vo veku okolo pätnásť rokov! Bol otrasený tým, ako málo divadelníci dôverujú mladým ľuďom, ktorí vedia veľmi seriózne, citlivo a silne vyjadriť svoje témy. Istý čas pôsobil ako učiteľ v robotníckej štvrti vo východnom Londýne a vtedy dôverne spoznal problémy štrnásť-šestnásťročných mladých ľudí. "V Británii sa dospelí začali báť detí. To je niečo, čo pokladám nielen za idiotské, ale dokonca tým z morálneho hľadiska opovrhujem," povedal Simon Stephens v interview s Davidom Tushinghamom.
Napísal jednoduchý príbeh štrnásťročného Billyho, ktorý chodí rybárčiť a písať si denník ku kanálu v londýnskom East Ende. Veľmi sa chce odsťahovať, no nemá nijakú oporu. Jeho rodičia sú odlúčení. Matka nezvláda materskú rolu, otec sa zmieta v sociálnej sieti a navyše je nechtiac príčinou utrpenia svojho syna: stal sa totiž svedkom vraždy dievčaťa a udal páchateľov.
Tí sú teraz síce v chládku, no brat jedného z nich sa mstí na Billym a jeho týranie vyvrcholí znásilnením (tu Simonsova hra pripomína známu ruskú hru Plastelína Vasilija Sigareva). Mladí herci v inscenácii v koprodukcii Schauspiel Staatstheater Stuttgart a Junges Theater Basel/Kaserne Basel (časť svojich replík si dokonca z nemeckého prekladu sami preložili do švajčiarskej nemčiny) nás počas hodiny a pol takmer nenechali vydýchnuť. Smrť dievčaťa, ktorá spustila ďalšie násilie, pripomínal symbolický oltárik na holom, vertikálne rozčlenenom oplechovanom javisku.
Počas jednej z najsilnejších scén dlho leží znásilnený Billy nehybne medzi rozmetanými kvetmi: krehký dospievajúci chlapec vyzerá ako pokazená handrová bábka. Len pomalá hudba svetiel pripomína plynúci čas, krutý čas dospievania, ktorý mladý anglický dramatik predsa považuje za zmysluplný: "Formujú sa. Skúmajú. Skúšajú hrôze zo seba samého dať akýsi základný zmysel. Získavajú porozumenie pre pretvárku, idiotskosť a nespravodlivosť, ktorá ich obklopuje. A takisto ako Billy na konci hry, začínajú prichádzať na to, že pravú nádej a pravú radosť možno zažiť iba vtedy, keď vieme, čo je skutočný horor."
Koniec nie je na prvý pohľad tragický - nie nadarmo sa Stephens priznáva k inšpirácii filmami Davida Lyncha či Martina Scorseseho. Billy sa šťastne zaľúbi a otcovou puškou pripravenou na lov volavky si zjedná poriadok a úctu svojich tyranov. V skutočnosti však prijme štafetu násilia.
ANNA GRUSKOVÁ
