Od premiéry v roku 2001 v Moskve bola Plastelína preložená do dvanástich jazykov a pred dvoma rokmi sa objavila aj na doskách londýnskeho Royal Court Theatre. FOTO - ARCHÍV FESTIVALU
o dramatika Vasilija Sigareva. Foyer Malej scény SND v pondelok zapĺňali desiatky študentov bez lístka, dúfajúcich v zázrak.
Inscenáciu tretiakov pražskej DAMU - Katedry alternatívneho bábkového divadla, vypredanú ešte pred začiatkom festivalu, režíroval minuloročný absolvent VŠMU Marián Amsler. Česká premiéra hry len dvadsaťšesťročného autora zo sibírskeho mestečka Verchná Salda, uvádzanej po celom svete, sa konala 29. mája v divadle Disk. Účinkuje v nej osem hercov, ktorí sa striedajú vo viacerých postavách.
Hru s filmovými strihmi, drsným jazykom a výbušnou zmesou sexu a násilia na čistej bielej scéne zafarbujú len emócie. Príbeh o dospievaní mladého muža v krutom mestskom prostredí na konci ktorého je smrť, je vlastne o svete, ktorý nás formuje a deformuje ako plastelínu. "Sigarev Plastelínu nazval dokumentárnou hrou. Mnohé situácie osobne naozaj zažil buď on alebo jeho brat Jurij," hovorí režisér.
Maxim, hlavná postava, je vtiahnutý do bitky, po ktorej niekoľkí účastníci v nemocnici zomrú. Učiteľka ho prichytí v škole na záchode fajčiť, a tak si vymodeluje z plastelíny penis a nastraší ju. Keď ho vyhodia zo školy, začne sa poflakovať a počas párty mu nasypú do piva drogy. Začne brať heroín. "Ľudia tu žijú ťažký život," opisuje situáciu v Sigarevovom rodnom meste Amsler. "Kedysi titánová baňa zabezpečila všetkým veľké bohatstvo. Po vyčerpaní titánu ľudia stratili prácu, zo dňa na deň schudobneli a mnohí sa stali drogovo závislí."
Hoci je príbeh plný fyzickej bolesti a násilia, napriek tomu je aj lyrický. "Text je na jednej strane veľmi naturalistický, na druhej poetický. Chceli sme sa s ním pohrať. Skúšali sme veľmi intenzívne, sedem týždňov od rána do večera, a strašne nás to bavilo. Spoznal som nadšený mladý kolektív, otvorený všetkému, ktorý nemal problém ani s textom, ani so situáciami. Boli dokonca ochotní ísť ešte ďalej," zmienil sa o hercoch režisér, ktorý má už za sebou inscenácie uvádzané v bratislavskom Štúdiu 12, divadle Aréna a v Slovenskom komornom divadle v Martine. Jeho absolventské predstavenie Platonov v hlavnej úlohe s Ľubošom Kostelným získalo viaceré domáce i zahraničné ocenenia, napríklad DOS-ky za objav sezóny.
Aj takáto teda môže byť podoba súčasného divadla. Slovenský divák si však na drsný, neskreslený pohľad do zrkadla súčasnosti zvyká len ťažko. A tak grimasou zvraštená tvár v odraze hľadiaca naňho vo foyer pri východe zo sály, môže byť aj jeho vlastnou.
DOROTA KRÁKOVÁ
