Čo má spoločné jazz s operou? Takmer nič, ak sa nevyberiete do Viedne, kde sa niektoré koncerty v rámci jazzového festivalu konajú v starej opernej budove. Práve tam v pondelok večer organizátori dvojtýždňovej akcie vytiahli jedného zo žolíkov tohtoročného programu - amerického gitaristu Pata Methenyho.
Staatsoper je veľkolepá scéna: mohutné pódium, historický interiér, päť poschodí lóží zaplnených nedočkavcami. Na pódiu však nestojí kyprá sólistka pripravená na vysoké cé v árii z Mozartovej opery, ale sedí chlap s gitarou. Jeden z najvýznamnejších jazzových hudobníkov súčasnosti, živá legenda s takmer tridsaťročnou kariérou ovešanou stovkami koncertov a desiatkami albumov.
Viedenské vystúpenie svojho tria začal Pat Metheny trochu prekvapivo sólovým blokom. Polhodinovú akustickú seansu spustila skladba Last Train Home a uzavrela virtuózna exhibícia na 42-strunovú "pikasso" gitaru. Vzápätí na pódium vyšli Christian McBride s Antoniom Sanchezom a líder presedlal na šesťstrunový nástroj značky Ibanez. Vtedy zrejme nikto z prítomných netušil, že ho čakajú ešte dve hodiny hudby s veľkým prekvapením na záver.
Metheny sa na začiatku úplne ponorí do skladby a počas hrania rytmicky pohupuje vlasatou hrivou. Hlavu má absolútne prepojenú s prstami, dokáže plnokrvne sólovať, no vie si vychutnať aj beglajt. Skvele narába s dynamikou, vie zmeniť atmosféru rovnako ako nástroje a má nezameniteľný sound. To, čo hrá, nie je prekvapivé, ani revolučné, no podané s takým driveom, že to málokoho nechá chladného. Po Larrym Grenadierovi a Billovi Stewartovi si opäť do tria vybral skvelých parťákov.
Stokilový McBride s krikľavým tričkom a zlatou reťazou pripomína skôr newyorského rapera, no okrem dokonale zvládnutého kontrabasu (vrátane hry sláčikom) s chuťou osedlá aj basgitaru a občas zvuk skreslí digitálnymi efektami, Sanchez vie zase skladby poháňať nápaditým sprievodom a keď treba, prispeje vygradovaným sólom.
Je ľahšie definovať, čo nie je jazz, to, čo sa však v pondelok hralo vo viedenskej opere, ním rozhodne bolo. V dramaturgii večera bolo cítiť roky skúseností. Odpichnuté kusy sa striedali s baladami, staré pecky s novými, ešte nepomenovanými pesničkami ("Najťažšie je vymyslieť názov," prezradila v jednom z mála príhovorov k publiku hlavná postava koncertu). Mimochodom, keď sa Metheny po skončení koncertu ochotne venoval fanúšikom, prezradil, že len pred niekoľkými týždňami dokončil nový štúdiový album.
Keď po vyše dvoch hodinách hudby prišiel na rad gitarový syntetizátor a rozpútala sa zvuková smršť, bolo jasné, že je tu záver. Hoci sa s obľubou tvrdí, že Rakúšania sú suchárske publikum rozmaznané množstvom koncertov, tentoraz všetci vstali a vytlieskali si prídavok. A keď sa ním stala skladba Cantaloupe Island s nečakaným hosťom Bobby McFerrinom, po niekoľkých minútach dupotu a potlesku skandujúceho davu, sa Metheny musel vrátiť na pódium ešte raz.
"Bobby ma požiadal, aby sme si zahrali Better Days Ahead. Je to staršia vec a chvíľu mi trvalo, kým som si na ňu spomenul," vyhlásil spontánne Metheny vyzbrojený akustickou gitarou a v duu s McFerrinom spustili komorné záverečné číslo večera.
Hoci už aj na Slovensku sa dajú vidieť všelijaké koncerty, tento viedenský bol výnimočný. A to nielen preto, že na pódiu sa zišli dve megahviezdy a ceny lístkov sa až tak veľmi nelíšili od porovnateľných akcií u nás. Festival vo Viedni potrvá až do 14. júla a už od utorka ráno sú na stránke http://www.viennajazz.org/backstage/0705.html fotky, krátke videá i recenzia koncertu.
OLIVER REHÁK
