Popletenec Quentin (Gérard Depardieu) a suverénny Ruby (Jean Reno). FOTO - CONTINENTAL FILM
Drž hubu! (Tais Toi!), Francúzsko 2003 * Námet: Serge Frydman * Scenár a réžia: Francis Veber * Kamera: Luciano Tovoli * Hudba: Marco Prince * Hrajú: Gérard Depardieu, Jean Reno, André Dussollier, Jean-Pierre Malo, Richard Berry, Jean-Michel Noirey, Laurent Gamelon, Aurélien Recoing, Vincent Moscato, Ticky Holgado, Leonor Varelová a ďalší
Quentin z Montargis (Gérard Depardieu) je prostáčik boží, nepodstatný pešiak parížskeho podsvetia, schopný pomýliť si zmenáreň s bankou. Ruby (Jean Reno) je chladnokrvný zločinec veľkého formátu. Práve si na konto pripísal dvadsať miliónov. Dovedna tvoria tú najpodivnejšiu dvojicu. Hlúpučký Quentin sa totiž rozhodol, že Ruby bude jeho priateľom a zariadil im útek z väzenia a psychiatrickej liečebne, čím Rubymu prekazil plány. Teraz majú za pätami nielen policajtov, ale aj poriadne nahnevaných niekdajších Rubyho komplicov. A snaživý blbec Quentin nezvratne smeruje celé dobrodružstvo ku katastrofálnemu koncu.
Príbeh je taký jednoduchý, až zarážajú mená autora námetu a režiséra. V porovnaní s vrcholmi scenáristickej či režijnej tvorby francúzskeho klasika Francisa Vebera (Veľký blondín, Hračka, Môj otec hrdina, Blbec na večeru, Kondomédia) nový film Drž hubu! zaostáva v originalite i hĺbke. Nenesie v podstate žiadne posolstvo, dokonca ani jeho morálne kritériá nie sú zreteľné, a postavy - škoda hovoriť. Nielen predstavitelia vedľajších úloh, ani Reno s Depardieuom nemajú čo hrať.
Film je štylizovaný len minimálne, pokúša sa skôr pôsobiť realisticky, čo ešte väčšmi zvýrazňuje jeho všeobecnú plytkosť. Mnohé by sa dalo vyčítať i dramaturgii - zbytočné či nevyužité postavy, strata tempa v poslednej tretine, hraničiaca priam s rozpačitosťou. No Veber, Reno a Depardieu sú takí skvelí, suverénni v stavbe a realizácii komických scén, že pre smiech si divák chyby a nedostatky možno ani neuvedomí.
Musíme definovať alebo analyzovať smiešnosť? Smiešne je proste to, čo vyvoláva smiech. Nový film Vebera rozosmieva divákov až k slzám. Tým veselým, nie smutným. Smejeme sa na vtipných, dokonale vypracovaných gagoch, situáciách, ale i dialógoch. Nie sú tu kaufmanovské čudáctva ani kŕčovitosť Austina Powersa, priamočiare zosmiešňovanie v štýle Leslieho Nelsena a, našťastie, ani typický hollywoodsky podpásový vulgárny "humor". Po všetkých tých Mission: Impossible, Godzillách a Bogusoch je osviežujúce a príjemné vidieť Jeana Rena spolu s Gérardom Depardieuom doma v Paríži, počúvať ich francúzštinu, v malom európskom filme, bez sterilnej americkej dokonalosti, zato s nádychom trošku páchnucej človečiny. Je v tom cítiť aj úctu a poklonu klasikom filmovej komédie, áno - Laurelovi a Hardymu, hlupáčikovi a suverénovi, ktorých spája nezdolné odhodlanie pokračovať v začatom diele, a presvedčenie, že sa vždy všetko skončí dobre.
