Robert Smith. FOTO - REUTERS
"Je to náš najlepší album, aký sme urobili. Kto ho nebude mať rád, nemá rád ani The Cure," vyhlásil trochu dramaticky pre Rolling Stone spevák a skladateľ Robert Smith o novom, trinástom albume svojej skupiny, ktorý dostal rovnomenný názov The Cure. Hudobný svet je vďaka tejto legendárnej britskej formácii, ktorej melancholický gitarový rok dotváral zvuk osemdesiatych rokov, na nohách.
Novým impulzom pre existenciu The Cure, ktorí v deviatej dekáde minulého storočia skôr odpočívali, ako tvorili, sa stalo stretnutie Smitha s americkým producentom Rossom Robinsonom v roku 2002. Muž, ktorý je podpísaný pod zvukom módnych nu-metalových skupín ako Slipknot, Korn alebo Limp Bizkit, pomohol frontmanovi skupiny opäť naštartovať tvorivé schopnosti.
"Pred niekoľkými rokmi som sa dopočul, že Ross nás má veľmi rád. Začal som pátrať, čo všetko urobil. Vždy som mal rád Korn, sú to pionieri zvuku. Iné, ako napríklad Slipknot, nemusím, no moji mladší synovci sú z nich nadšení. Ale všetky jeho nahrávky držia pohromade vďaka intenzite. Všetko, čo urobil, má v sebe určitú naliehavosť," tvrdí Smith.
Výsledkom ich spolupráce je najtvrdší album v histórii The Cure. Robinson prinútil hudobníkov, aby sa opreli do nástrojov a pokúšali sa hrať v štúdiu ako na koncerte. Drásavé gitarové pasáže, také netypické pre zvuk skupiny, sprevádza plačlivý hlas Smitha. Jeho básnická záľuba v depresiách, paranoji a smútku, zostala. "Začal som písať veľmi silné pesničky. Okrem toho, keď pracujete s Rossom, núti vás byť temný," hovorí Smith a dodáva, že Robinson ho inšpiroval k písaniu niektorých textov na albume, vrátane singlového The End Of The World. Dokonca ho prinútil, aby sa The Cure vrátili na koncertné pódiá. "Prebudil vo mne chuť vystupovať," dodáva tvorca hitov ako Boys Dont Cry, Love Song alebo Friday I'm in Love.
Prvú platňu s názvom Three Imaginary Boys stihla skupina vydať ešte koncom 70. rokov. Výborné albumy z osemdesiatych rokov ako Pornography (1982), Kiss Me, Kiss Me, Kiss Me (1987) alebo Disintegration (1989) im vyniesli štatút kultovej kapely. V nasledujúcom desaťročí to už bolo horšie. Album Wish (1992) symbolizoval koniec veľkej éry skupiny, nasledujúci album Wild Mood Swings (1996) kritika doslova strhala.
Lenže v Rolling Stone označili novinku za ich najlepšiu nahrávku od čias Disintegration. Ku The Cure sa dnes hlásia mnohé nové nádejné skupiny ako napríklad Rapture alebo Interpol a skupina sa opäť ocitla v strede záujmu. "Na takýto album som myslel posledných pätnásť rokov. Všetko, čo som urobil v minulosti, sa totiž vyplavilo na tejto nahrávke. Nikdy som nedal toľko do všetkých predchádzajúcich platní ako do tohto albumu," myslí si Smith.
