Umelec považovaný za jedného z najlepších a súčasne najproblematickejších "mužov s taktovkou" súčasnosti zomrel po dlhej chorobe vo veku 74 rokov ešte 13. júla. O štyri dni neskôr ho na vlastnú žiadosť pochovali v obci Konjšica v Slovinsku, odkiaľ pochádzali jeho matka i manželka.
Rodák z Berlína bol potomkom rakúsko-argentínskeho dirigenta Ericha Kleibera. Rakúske občianstvo, o ktoré svojho času prišiel, keď sa spoločne s otcom a súrodencami ocitol v argentínskom exile, získal späť v roku 1980. V tom čase bol už etablovaným umelcom.
Za dirigentským pultom začínal v roku 1952 v divadle v La Plate. Po návrate do Európy sa síce najskôr podvolil otcovmu želaniu a venoval sa štúdiu chémie v švajčiarskom Zürichu, čoskoro však prevzala rozhodujúcu úlohu v jeho živote hudba.
Po angažmánoch v Postupime, Düsseldorfe, Zürichu a Stuttgarte, ale aj v Bavorskej štátnej opere v Mníchove neprišli napriek jeho kvalitám ďalšie, pretože Kleiber sa nerád viazal na dlhšiu dobu a uprednostňoval hosťovania.
Už od roku 1973 sa pravidelne objavoval aj vo Viedni, v tamojšej Štátnej opere dirigoval v roku 1973 Tristana a Izoldu, o päť rokov neskôr Carmen a v roku 1985 Bohému. Dvakrát sa mu dostalo pocty otvárať ples filharmonikov (1989, 1994), dvakrát dirigoval aj ich mimoriadne úspešné, novoročné koncerty (1989, 1992).
Laureát početných ocenení slávil úspechy aj v Miláne, Londýne, Paríži, či v Japonsku. V USA ho mohli obdivovať koncom 70. rokov v Chicagu a na sklonku ďalšej dekády aj v newyorskej Metropolitnej opere. Posledný Kleiberov koncert, na ktorom zazneli Beethovenova 4. a 7. symfónia, sa uskutočnil vo februári 1999 v Cagliari na stredomorskom ostrove Sardínia.
Posledné roky života strávil v ústraní v bavorskom Mníchove. Dirigentovu osobnosť ocenili v reakciách na jeho úmrtie nielen osobnosti opernej scény ako Luciano Pavarotti či Placido Domingo, ale aj rakúsky prezident Heinz Fischer.
