Umberto Eco má pozoruhodný dar. O ľuďoch a veciach, ktorí pohli svetom, píše krátko a jednoznačne. Na analýzu štýlu Manifestu komunistickej strany mu stačili tri strany. A čo zistil? Manifest je majstrovským dielom politického rečníctva a mal by sa preto študovať v škole spoločne s Cicerónovými filipikami Proti Catilinovi a so Shakespearovým monológom Marka Antónia nad Cesarovou mŕtvolou. K tomu ani niet čo dodať.
Aby sa však dobral podstaty Nervalovej Sylvie (Hmly vo Valois), musí Eco popísať takmer desaťnásobné množstvo papiera a ešte pripojiť časový graf priebehu poviedky a mapku, kde sa všetko odohrávalo.
Marxov manifest, smrť Napoleona ani zákon vesmírnej gravitácie nie sú pre neho fakty raz a navždy dané. "Ak máme otvorenú hlavu, budeme vždy ochotní naše presvedčenie revidovať v deň, keď veda ohlási nejakú inú formuláciu veľkých kozmických zákonov alebo keď nejaký historik nájde dosiaľ nevydané dokumenty." Ako keby Eco tušil, že vydanie jeho esejí len o krátky čas predbehne publikáciu Stephena Hawkinga, v ktorej britský fyzik vyhlásil zmenu svojho pohľadu na čierne diery. Čo, samozrejme, môže zmeniť aj pohľad napríklad na vznik a fungovanie vesmíru.
Čo je teda pre Eca trvalejšie a nemennejšie ako história a vedecké zákony? Odpoveď znie - svet kníh. Veta "Anna Karenina spácha samovraždu" zostane pravdivá navždy a "nik nebude rešpektovať človeka, ktorý by tvrdil, že Hamlet sa oženil s Oféliou alebo že Superman nie je Clark Kent."
Preto v mnohých svojich esejach používa Eco reálny svet ako lištu, do ktorej rámuje obrazy vyšších, literárnych úrovní bytia. Preto sa nemôže zbaviť prízraku Sylvie, tohto obrazu chorobného blúznenia, ktorý ma farbu ruže z purpurového alebo fialového zamatu.
Sylvia je sen o sne. Nerval, a Eco s ním, nám v ňom rozprávajú "o čomsi neskutočne farebnom, čo niekedy vídame v spánku a chceli by sme si to zafixovať aspoň v obrysoch, čo však nevyhnutne strácame hneď, ako sa zobudíme." Takýto svet je pre Eca hodný intelektuálnej driny. Keď ani napriek tomu sa nevie dopracovať k jadru veci, nehanbí sa. "Protirečím si? No dobre, tak si protirečím," cituje v inej úvahe (o Baudolínovej výnimke) Walta Whitmana.
Na čitateľa Ecových esejí čaká nejedno nebezpečenstvo. Priezračne modré teplé vody snového mora, kam ho Eco vyláka, sa vo chvíli zmenia na studenú čiernu ničotu; to keď zrazu zistí, že vie tak málo o Dantem, Cervantesovi, Joycovi, Proustovi a asi stovke ďalších spisovateľoch vrátane Eca samého.
Nič však nie je beznádejné. To vtedy, keď si uvedomíte, že Ecove eseje nemožno čítať len raz; niekedy nestačí ani druhé a tretie čítanie. Eco je veľký a múdry manipulátor a ukrýva svoju pravdu pod mnohými vrstvami slov; je ako mapka k Nervalovej Sylvii, tá "žuvačková bublina, ktorá stále mení tvar" alebo ako Guldanove obrazy, ktoré pri každom novom pohľade ponúkajú novú snovú krajinu.
Svoje výrobné tajomstvo Eco odhalil asi najviac v kúzelnej eseji o intertextovej irónii a úrovniach čítania. Aj tú však treba čítať niekoľkokrát. Rovnako ako Eco, ktorý spolu s Proustom lúštil tajomstvo Sylvie a Nervala (a nik nevie, či ho rozlúštil - ani on sám nie), aj čitateľ Eca musí stále listovať jeho esejami dozadu, aby pochopil, kde vlastne je.
Pretože tak ako v Sylvii a v žuvačkových bublinách ani v Ecovi nefunguje náš pozemský čas.
