FOTO archív TATA Bojs.
Milan Cais vľavo hore
MILAN CAIS nebol evidentne vo svojej koži. Hodinu po vystúpení na tohtoročnej Pohode v Trenčíne bubeník pražskej skupiny Tata Bojs sa v Algida chillout stane sťažoval, že sa mu v posledných troch piesňach zasekol minidisk s prednahranými rytmami a kapela musela skrátiť svoje vystúpenie. Cais, v civilnom živote uznávaný výtvarník, je však hrdý na nový Nanoalbum - netradičnú koncepčnú nahrávku, ktorá je zhudobneným príbehom vzťahu iToma a Elišky. V českých, ale aj slovenských podmienkach je podobný album doslova raritou. V súčasnosti nie je vôbec moderné vydávať koncepčné albumy. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?
Je to vlastne retro album. Koncepčné albumy sa predsa robili v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Súčasná doba im nie je príliš naklonená. Ľudia sú skôr zvyknutí počúvať zo všetkého len útržky a nad ničím veľa nerozmýšľať. My sme sa však rozhodli nahrať album, ku ktorému si treba sadnúť. Ak niekto pri hudbe umýva riady, tak z Nanoalbumu asi nebude mať nič.
Na albume spájate niekoľko známych tém - konflikt virtuálneho a reálneho sveta, príbeh šialeného profesora alebo sondu v tele človeka, bojujúcu proti chorobám a riadenú ľudskou posádkou. To sú príbehy, ktoré boli už viackrát spracované, nie?
Keby sme na tieto témy nenarážali tak často v médiách, tak by ten album vyzeral úplne inak. Aj keď pomerne podrobne rozoberáme tému nanotechnológií, album je založený hlavne na medziľudských vzťahoch a na kontraste dvoch odlišných svetov - technického a prírodného. Každý z nich symbolizuje iná postava. iTom je zástupcom technického sveta, Eliška je jeho opakom. Obaja však žijú v jednom krásnom vzťahu. Napriek tomu, že majú iné záujmy.
Neznejú niektoré pasáže z Nanoalbumu ako napríklad hlas elektronického psíka Hala ako retro?
Chceli sme, aby to znelo trošku ‚lúzrovsky', ako sci-fi filmy zo začiatku sedemdesiatych rokov.
Poznáte nejakého skutočného človeka, ktorý prepadol virtuálnemu svetu?
Poznám zopár ľudí, ktorí sú fascinovaní technológiami a na internete strávia niekoľko hodín. Taký extrém, akým je náš iTom, tak takého nepoznám.
Počúvali ste v minulosti koncepčné albumy - Tommyho od The Who alebo platne od Olympicu ako Prázdniny na zemi a podobne?
Ja som skôr vyrástol na Ziggy Stardustovi od Davida Bowieho a bavili ma aj Pink Floyd s ich konceptom múru - The Wall. V našom prípade to nie je o tom, že všetci sme boli roky nadšení koncepčnými platňami a priali sme si urobiť vlastnú. Zrazu nám to napadlo a rozhodli sme sa to vyskúšať. Ako veľa vecí predtým.
Vo vašej hudbe spájate elektroniku so živým hraním. Čo robíte, aby sa tieto dva odlišné svety nebili?
Technológiami sme úplne fascinovaní, aj keď vieme, že ich stále nedokážeme ovládať. Snažíme sa s nimi pracovať, niekedy nám to veľmi nejde, ako napríklad na koncerte na Pohode, ale nevzdávame to. Pozornejšie ucho si môže všimnúť, že pesničky na Nanoalbume majú po zvukovej stránke dva rozmery - akustický a chemický. Je tam skladba Tomášovi, v ktorej hlavný part spieva Eliška. Ona je symbolom prírodného sveta, ale samotná skladba je najviac chemická z celej platne. Tieto kontrasty sa mi veľmi páčia, mám to rád aj vo výtvarnom umení.
Viete, čo príde po Nanoalbume?
Viem, že takú premyslenú vec už nikdy nenahráme. Náš nasledujúci album bude pekne rýchly!
Ako sa dajú preniesť pesničky z koncepčného albumu na pódium?
Na súčasných vystúpeniach hráme z neho šesť pesničiek. Na jeseň chystáme jeho audiovizuálnu podobu, chceme prehrať celý album, vrátane hovoreného slova. Na jeseň by sa mala objaviť aj kniha. Mardoša napísal stostránkový dej, ja som urobil ilustrácie. V knižke bude príbeh z Nanoalbumu prerozprávaný oveľa detailnejšie.
Ako výtvarník sa pri Tata Bojs môžete do sýtosti realizovať, však?
Na Tata Bojs bolo vždy zaujímavé to, že popri hudbe dávame dôraz aj na vizuálnu stránku.
Robili ste podobné pódiové výpravy aj v minulosti?
Vždy nás bavilo robiť akési koncepčné koncerty. Už na prvých vystúpeniach sme lepili kartóny, čarbali sme farbami a tešili sme sa, keď naši kamaráti prídu na koncert a my im to ukážeme. Raz sme napríklad vystúpili ako černosi, okolo nás bol prales, banány a oheň. Potom sme sa hrali na mimozemšťanov, podnikateľov alebo modelky.
Dnes vám s tým už pomáha veľká firma.
Aj keď to časom nadobudlo profesionálnejší charakter, v našich podmienkach sú podobné koncerty po finančnej stránke stále veľkou partizánčinou.
