Po skončení koncertu sa časť účinkujúcich i publika zúčastnila na zvukovej vibračno-meditačnej masáži.
FOTO - PETER SNADÍK
Železničná stanica Žilina-Záriečie sa mení na centrum súčasného umenia európskeho formátu, no popritom si stále zachováva aj svoju pôvodnú funkciu. Slúži cestujúcim. Naposledy tým, čo sem prišli v rámci projektu občianskeho združenia Truc sphérique a INEX Slovakia z celej Európy i Japonska. Pohybovali sa na tratiach Ja - Ty, Telo - Hlas, Kultúra - Príroda, Verejnosť - Intimita či Výskum - Tvorba.
Práve týmito cestami ich viedli Hana Varadzinová a Maja Jawor, členky medzinárodného divadelného štúdia Farma v jěskyni režiséra Viliama Dočolomanského. Reformný režisér slovenského pôvodu pôsobí v súčasnosti v Prahe a vo svojej divadelnej tvorbe sa inšpiruje hudbou. Aj východiskom dvojtýždňového žilinského workshopu, ktorý vyvrcholil jediným koncertom, bola zdrojom tvorby rusínska hudobná kultúra.
V tejto súvislosti hovorí Viliam Dočolomanský o výpravách do skrytých teritórií. "Súbor podnikol niekoľko expedícií na východné Slovensko, kde okrem iného zbieral staré rusínske piesne. Tieto expedície súvisia s prípravou našej novej inscenácie Sclavi. Pieseň je pre nás forma komunikácie. Nemusíte rozumieť jej textu, aby ste pochopili posolstvo zašifrované v nej. Pieseň je ľudskou správou o vnímaní sveta, je v nej ukrytý odkaz, ktorý zanechali anonymní autori. Tento odkaz je konkrétny, vychádza zo životných situácií. Mojím zámerom je dopátrať sa k situáciám, v ktorých ho človek stvoril."
Podobným spôsobom súbor pracoval aj na inscenácii Sonety, temné lásky, ktorej súčasťou sú prvky andalúzskej kultúry. Sonety sa predstavia na turné po Slovensku v septembri. Súčasťou tohto turné bude aj paralelný workshop divadelného štúdia Farma v jěskyni a poľského Teatr Zar. Hoci majú súbory rôzne poetiky, vychádzajú z podobného spôsobu práce. Teatr Zar pracuje pod vedením Jaroslawa Freta s liturgickými piesňami z Gruzínska, Bulharska a Grécka.
Dvojtýždňová hudobno-pohybová práca stavala na koncentrácii. Počas týchto dní spájal amatérskych spevákov, lektorky aj Ondřeja Smejkala - majstra hry na austrálsky dychový nástroj didgeridoo a tradičnej maľby pôvodných obyvateľov Austrálie - dych a z neho plynúci rytmus, hlas, pohyb, individuálny ľudský výraz.
Workshop vyvrcholil koncertom, ktorý odznel jedinýkrát. "Zdalo by sa, že jeden koncert nie je nič, ale vlastne je to všetko. To, čo sa stalo dnes večer, bolo pre nás veľmi užitočné. Pochopili sme, že keď naozaj precítime to, čo spievame, je úplne jedno, z ktorej krajiny a kultúry pochádzame. Museli sme síce veľa pracovať, ale mali sme veľkú motiváciu. Najsilnejší dojem vo mne zanechalo to, že som bol schopný spievať v rusínskom nárečí z východného Slovenska. Bol to fantastický zážitok, veľa sme sa naučili a nezabudneme," vyznáva sa účastník workshopu Vincent Pallares Pasqual zo Španielska:
Ten jediný a jedinečný koncert pripomínal mandalu tibetských mníchov. Každý hlas bol ako zrnko piesku, ktoré presne zapadalo do harmonickej symetrie obrazca. Vzácnosť tohto okamihu si uvedomoval každý, kto vie, že pevný tvar a poriadok už o nepatrnú chvíľu pohltí chaos, v ktorom sa jednotlivé hlasy "rozbehnú" ako šmuhy farebného piesku rozmetané pri brehu rieky. Svetlo spomienky ostane vryté vo večnosti. A po potlesku sa potvrdzujú slová Imre Kertésza, že všetko skutočne iracionálne a nevysvetliteľné nie je to zlé, ale naopak, to dobré.
ALEXANDRA PRIBIŠOVÁ
