Azda najstrašnejšou nočnou morou všetkých umelcov je, keď sa čitateľ, divák, poslucháč, recenzent ich diela musí opýtať: "Prečo?" V prípade tejto knihy je to ešte horšie. Otázka totiž znie: "Preboha, prečo?!" Kniha nie je ani o Slovensku, ani o putovaní, ani o Dzurindovi. A ak by mala byť výpoveďou o jej autorovi, tak Pánboh mu pomáhaj!
Prečo
Aby sme boli spravodliví: aj výzdoba Sixtínskej kaplnky vznikla na objednávku, rovnako ako mnoho iných diel, ktoré tvoria míľniky svetovej kultúry. Fakt, že si nejaký veľmož objedná umelca a dobre ho zaplatí, ešte sám osebe nemusí a priori vyvolávať znechutenie a nedôveru k výsledku práce. Naša otázka Lavríkovi teda nesmeruje prvoplánovo k tomu, že sa prostredníctvom vydavateľa Bagalu nechal najať predsedom vlády. Koniec koncov, propagácia môže byť aj poctivým remeslom.
Otázka "preboha, prečo?!" sa však týka faktu, že Lavrík autor v rámci tejto objednávky rezignoval na vlastné ja a splynul so svetom nekonečnej banality hesiel a pseudoľudových múdrostí, ktorými sa Dzurindovi ľudia už hodný čas márne pokúšajú stvoriť z osoby predsedu vlády osobnosť.
Prečo tak robia oni (napríklad Sergej Michalič, redaktor zďaleka nielen textu tejto knihy), je otázka, ktorá nás nemusí trápiť. Prečo tak urobil Lavrík, ešte stále vraj považovaný za talentovaného autora, je však otázka, ktorá by mala trápiť jeho. Pravda, ak si ešte chce pre budúcnosť nejaké svoje autorské ja zachovať.
Ako
Formát knihy pripomína detské leporelo, prípadne manuál k počítačovému programu. Jej vnútorný design (Vladimir Yurkovic) je zasa vzorovou ukážkou deštrukcie textu, obrazu i významu. Asi to chce byť postmoderna, je to však chaos.
Sebavedomý Lavrík v doslove: "Ak by sme sa mali pokúsiť žánrovo zaradiť túto knižôčku, je to album pohľadníc." Nebohá knižôčka v rukách čitateľa: obrázky na zvitkoch filmu s okrajmi i perforáciou, nasekané na seba a cez seba ako v zberni papiera, bez popisiek, bez obsahu, ktorý by ich čo i len trochu pomáhal identifikovať. To všetko doplnené perom naškrabanými mapkami a oddrapenými kúskami rukopisných poznámok autora.
Deštruktívnym chúťkam neušiel ani samotný text. Za použitie toľkých druhov písma v takom nelogickom a bombastickom mišmaši, v akom sa to deje v tejto knihe, by pravdepodobne musel prepadnúť hociktorý študent grafickej školy. Kapitoly sú uvádzané neúmerne veľkým perexom, a samotný ich text je často prerušovaný ešte väčšími formátmi, vkladanými do zvláštnych pasáží vytlačených italikou: zrejme ide o najdôležitejšie, najintímnejšie myšlienky autora.
Príklad, ktorý nevypovedá len o grafickom chaose, ale posúva nás už bližšie aj k úrovni obsahu. Uprostred kapitoly nazvanej "Na Slovensko je blízko odkiaľkoľvek" (sic!), sa nachádza toto vyznanie: "Mám rád krajinu, v ktorej je mierou konania človek, mierou bytia strom." A tak ďalej v rovnakom duchu, keď tu odrazu autor v tom istom odseku, o pár riadkov nižšie, na nás zreve: "Mám rád Slovensko. Čoraz radšej." A óda pokračuje akoby nič, opäť v menšom písme (i keď v rovnako veľkolepom tóne).
Ak by sa komplexná vizuálna podoba tejto knihy pretransformovala do hudby, v čiernych kronikách by pribudla nová kolónka: úmrtia poslucháčov.
O čom
Festival banality nemôže otvárať nik iný ako hlavný hrdina: "Blížilo sa leto 2003. Chystal som sa do Atén podpísať prístupovú zmluvu Slovenska k Európskej únii... V tom čase mi po prvý raz predstavili filozofiu programu Obnovme si svoj dom. Silno ma oslovil, pretože prepojil našu minulosť, prítomnosť i budúcnosť..."
Nasleduje obhajoba autora: "Pozval ma (Dzurinda) na prázdninové obzeranie sa po Slovensku. Najskôr som sa zľakol. Čo to ide byť?... Keď mi premiér s poradcom Sergejom Michaličom svoj zámer vysvetlili, úľak ma prešiel. Vystriedalo ho zaujatie."
Žiaľ, je to predovšetkým jeho zaujatie samým sebou a svojou schopnosťou vŕšiť slovný balast, triviálne a do ničoty vyprázdnené obrazy. "Tatry sú naše aj pokojným majestátom, ktorý svojou nebotyčnosťou stelesňujú." "Spiš je teritórium, na ktorom sa stretlo prírodné bohatstvo s vymoženosťami centra živého obchodu a príčinlivosťou obyvateľstva v obdivuhodnej miere." "Slnko sa spúšťa za masív Kráľovej hole a vidno na ňom, že vie svoje - dnes som nesvietilo zbytočne. V duchu sa aj prežehná a konečne si sadne."
To všetko popretkávané bezkontextovými útržkami Lavríkových osobných spomienok napr. ako na školských výletoch v tme robili zle spolužiačkam. No a čo?, spýta sa čitateľ. "Joj, ale keď oni tak skvelo pišťali!" dodáva autor. Darmo, poézia! Tým viac, že ju dopĺňajú obrázky: tu kozička na nás civí, tu sa koníky pária, tu stojí človek bez hlavy... ("Paľo Pekarčík. Kameraman, fotograf a skvelý chlap," Lavrík, 9. strana).
Všetko je mimo čas a priestor. Nevieme nič, a nič sa ani nedozvieme. A možno je to tak i lepšie: tam, kde Lavrík do svojej slovnej krasojazdy chce vpúšťať fakty, nastáva problém: napríklad hneď na 15. strane bohorovne tvrdí, že to bol Slavkovský štít, ktorý sa v päťdesiatych rokoch oficiálne volal Stalinov. Ako veľmi "silno" museli byť svojím dielom zaujatí Lavrík, Michalič, Dzurinda i Bagala, že si túto faktickú blbosť nevšimli!
O kom
O samotnej Dzurindovej spanilej jazde sa nedozvieme nič. Zato náš hlavný hrdina spája Lavríkove textíky o navštívených lokalitách pomocou viacdielneho plnokrvného interview. Unavovať čitateľa odpoveďami predsedu vlády nemá zmysel - slovník a hĺbka uvažovania Mikuláša Dzurindu sú jednak dostatočne známe, a okrem toho, úroveň odpovedí predurčujú už samotné otázky: "Je Slovensko malá krajina?" "Je miera zodpovednosti predsedu vlády ťaživá?" "Odkiaľ berie človek v pozícii premiéra energiu na to, aby nepoľavoval vo svojom úsilí?"
Skutočne zaujímavá (vzhľadom na to, že kniha vznikla v lete 2003) je azda odpoveď na jedinú z otázok: "Čo by ste považovali za osobnú prehru?" Dzurinda: "Navrátenie atmosféry nepriateľského osočovania a podozrievania sa navzájom z protislovenských, protištátnych záujmov. Návrat k politike sily a diskriminácie postavenej na mocenskom základe."
Preboha, prečo?!
Kniha je prinajlepšom infantilnou dojmológiou. Neobstojí ani ako cestopis, a nemá nič spoločného ani s politikou. Porovnávať ju s akoukoľvek inou slovenskou či zahraničnou knihou o politikoch a politike nemá nijaký zmysel. A ako propagačná brožúra môže poslúžiť azda iba ako metrologická pomôcka pri určovaní stupňa banálnosti. Autora a ním propagovaného hrdinu a jeho okiadzačov.
Počas prezentácie knihy Lavrík úprimne povedal, že honorár bol "taký slušný, že konečne som nemal pocit, že robím zadarmo". Zlé jazyky hovoria, že Lavríka v poslednom čase "silno oslovuje" budova ministerstva kultúry. Ktovie. Zlé jazyky toho navravia... Možno ho len naozaj "silno oslovil" program Obnovme si svoj dom. Kto by nechcel?
