Marek Majeský a Beáta Drotárová. FOTO - ONDREJ BÉREŠ
Bernard-Marie Koltes: Roberto Zucco * Preklad: Martina Šimová * Dramaturgia: Martina Vannayová * Réžia: Roman Polák * Hrajú: Marek Majeský, Beáta Drotárová, Alena Ďuránová, Soňa Petrillová, Marián Preverdarčík, Róbert Šudík, Ingrid Ištóková, Peter Gažo, Dana Košická a ďalší * Celoštátna premiéra 23. 11. 2001 v Štúdiu Štátneho divadla Košice.
Divadelný príbeh Roberta Zucca, na napísanie ktorého inšpiroval Koltesa letmý televízny pohľad na zadržanie viacnásobného vraha s menom Roberto Succo, sa začína i končí na väzenskej streche. Od úteku dobre stráženého väzňa, cez sériu náhodných, ale akoby osudovo nevyhnutných stretnutí, až po Robertov záverečný úlet na definitívnu slobodu, sa striedajú žánre kriminálnej, „cool“ i sociálno-kritickej drámy a rodinnej melodrámy. Je to novodobá romantická balada, možno aj scenár k filmu. V každom prípade však štruktúrou i obsahovo zvláštny text kultového francúzskeho autora, ktorého poetika nie je len v citovaní Hugovej básne a sila mýtu nespočíva len v narážke na Samsona.
Prvé uvedenie tejto hry režiséra Petra Steina bolo v berlínskom Schaubühne rok po autorovej predčasnej smrti, odvtedy sa táto „látka“ objavuje v spracovaní najväčších svetových režisérov.
Je zlo odpudzujúce?
V rozhovore dvoch strážnikov z prvej scény padá základná otázka drámy. Čo je zvláštne na vrahoch, dodajme aktualizačne - na teroristoch? Čím sa odlišujú od normálnych ľudí, čím od hrdinov antických drám? Je zlo vôbec odpudzujúce? Tí, ktorí majú na rukách krv, nás vlastne fascinujú. Krv, ako hovorí Zucco, je tá najviditeľnejšia, najvýstrednejšia tekutina.
Koltesov Zucco je modelom človeka, ktorý zabíja bez dôvodu, mimovoľne, bez povšimnutia. Vlastne ani nemá dôvod nezabiť. V hre je postava Starého pána, ktorý sa stratil v metre a musel tam počkať do rána. Aj Roberto raz zaostal za ostatnými, za konvenciami, za kariérou a uvidel celkom iný svet - plný potkanov, únikových svetielok, netušených chodieb. Pre takého človeka už nič nebude také ako predtým. Autor necháva hrdinu narušiť tie najstaršie tabu. Zucco zabíja svojich rodičov, dieťa, policajného inšpektora. K ženám má prinajmenšom ambivalentný vzťah a predsa ako zvodca z románu pripravuje o počestnosť pannu.
Nie je to však netvor z rozprávky. Ak svojim blízkym i neznámym ľudom naháňa hrôzu, tak skôr tým, že jeho príťažlivosti nevie odolať ani matka, ktorej práve zabil dieťa. Jedna z najsilnejších scén je práve tá, keď sa Roberto díva okolo seba s pocitom, že sú okolo neho samí potenciálni vrahovia, ktorí len čakajú na signál, aby spustili sériové vraždenie.
Polákov Koltes
Koltes na slovenských profesionálnych javiskách ešte hraný nebol, ak si odmyslíme pohostinné vystúpenie Činoherného klubu z Prahy, ktorý práve v deň košickej premiéry Roberta Zucca predstavil v Bratislave Koltesov Návrat do púšte, rovnako v réžii Romana Poláka.
Inscenovanie Koltesa je samo osebe odvážnym dramaturgickým počinom, uvedenie Zucca v Košiciach ako prvého projektu svojho umeleckého vedenia v štátnom divadle je zo strany režiséra krásnym rizikom. Hra by však nemusela vystrašiť ani konzervatívnejšieho diváka - Zucco je provokatívny a drsný, nie je to však hra banálne vypočítaná na efekt či manipulujúca s divákom.
Markovi Majeskému sa kvôli tejto rozporuplnej postave s chlapčenskou tvárou oplatilo zacestovať do Košíc. Nieže by v Divadle Andreja Bagara nemal dostatok veľkých hereckých príležitostí, ale Roberto Zucco nezostal tentoraz v jeho podaní nič dlžný legende. Hrou defilujú menšie postavy ako figúrky na orloji - zostávajú na scéne kratúčko, kým sa neodvratne nenaplní čas ich odchodu. A predsa je každý z týcho zdanlivo nepodstatných výstupov pre hru nesmierne dôležitý.
Generačne rôznorodý káder košického divadla zvládol náročný text s úctyhodnou disciplínou.
Divadelná oslava
Mladá česká výtvarníčka Michaela Horejší vytvorila scénu ako skladačku z čiernych kubusov. Je jednoduchá, zároveň však radikálnymi zmenami architektonickej hmoty dostatočne výrazná. Pritom nebolo vôbec jednoduché na divadelne nie najšťastnejšej scéne štúdia evokovať strechu väznice, útulnú domácnosť, mestský park či ulicu pochybnej štvrte. Môžeme si len priať, aby k jej návrhom raz pribudla lepšia javisková technika, aby sme nemuseli v tme priam fyzicky cítiť namáhavosť prestavieb.
Polákov Koltes je z hľadiska réžie, dramaturgie i herectva prijatým smečom. Teraz je rad na marketingu. V každom prípade však bolo v novootvorenom košickom Divadelnom bare čo oslavovať.
