Jozef Jankovič: Pokus o stretnutie, železo, výška - 3,6 m; 1999 - socha je inštalovaná v záhrade Prezidentského paláca v Bratislave.
keď jeho tvorba získala všebecnú pozornosť.
Jedna z najväčších autorít slovenského umenia druhej polovice 20. storočia tvrdí, že jediné, o čo mal záujem, je pochopiť seba samého a prostredie, v ktorom žije. Aj preto je nepochopiteľné, že jeho súsošie Obete varujú, inštalované v Kališti neďaleko Banskej Bystrice, napadli minulý týždeň vandali.
V rozhovore pre SME ste o vandalizme povedali, že je to výsledok zlyhania politickej vôle a kultúrnej elity tejto krajiny. Nejde aj o stereotypy v myslení ľudí?
„Najviac ma prekvapuje fakt, že za desať rokov nebola vytvorená komisia, ktorá by objektívne zhodnotila a zdokumentovala veci z minulosti a odlíšila zlé od dobrých. Aj po novembri 1989 nastalo rovnaké obrazoborectvo ako počas normalizácie. Obrovské množstvo diel zmizlo z povrchu sveta, a pritom ani nemuseli byť ovplyvnené socialistickým realizmom. V takejto situácii ma neudivuje, že ani radový občan nemá vzťah k vytvoreným dielam.“
Máte viacero výtvarných realizácií v architektúre. Stalo sa vám už niečo podobné?
„Niektoré moje práce boli zničené počas normalizačných čistiek výtvarných diel. K takým patrí napríklad fontána na bratislavskom sídlisku Trávniky. Žiaľ, aj po novembri 1989 boli niektoré moje diela zničené alebo odstránené bez toho, žeby si to niekto z kultúrnej verejnosti všimol. Uvediem monumentálne práce v Petržalke - na reštaurácii Alfa a zdravotníckom stredisku v Zrkadlovom háji. Podobne, ako počas minulého režimu, ani teraz sa nikto nepýta na autorov súhlas.“
Neargumentujete autorským zákonom?
„Autorský zákon síce na papieri existuje, ale keby som sa mal podľa neho súdiť, tak by som do konca života nič iné nerobil.“
Dielo v architektúre oslovuje množstvo ľudí. Uvedomujete si zvýšenú mieru umeleckej zodpovednosti?
„Je pravda, že dielo na verejnom priestranstve vstupuje do konfrontácie s divákom, ktorý naň nemusí byť intelektuálne pripravený. Preto investor a autor musia dbať na prijateľnú prezentáciu. Na Slovensku však pri tom vzniká tlak, ktorý môže byť zničujúci. Samozrejme, viem aj o protestoch občanov v západných krajinách, kde sa búrili dokonca i proti realizáciám významných autorov.“
Boli by ste ochotný pri takomto proteste odstrániť svoje dielo?
„Záležalo by to od konkrétneho prípadu. Viem, že pri ponovembrovej vlne odstraňovania pomníkov boli mnohí autori radi, že sa zbavili svojej minulosti. To má za následok manipuláciu s našou históriou a pamäťou spoločnosti. Mladí ľudia majú tak skreslené informácie o dobe, v ktorej žili a tvorili ich otcovia.“
Leitmotívom vašej tvorby je ľudská figúra, ktorá sa prevažne interpretuje ako symbol existenciálnych pocitov. Človek ako stredobod ľudských prianí a umeleckých túžob?
„Prešiel som rôznymi stupňami vývoja, no figúra najlepšie vystihovala pocity a spôsoby manipulácie, ktorým som bol vo svojom živote vystavený a s ktorými som sa musel vyrovnať. Inú možnosť som nemal. Keďže sa neviem verbálne natoľko zdatne vyjadrovať, zostáva mi len výtvarná aktivita.“
Mali ste niekedy chvíle, keď ste chceli skoncovať s umením? Alebo ste aj v časoch nepriazne boli presvedčený, že to, čo robíte, má zmysel?
„Umelecká tvorba sa stala mojím životným štýlom. A keď som si ju už vybral, snažil som sa robiť to, čo ma baví. Keď sa z umenia stane povinnosť, stráca zmysel a stane sa len prostriedkom obživy. Keďže za socializmu bolo všetko de facto štátne, každá práca sa dá v širšom slova zmysle nazvať kolaboráciou s režimom. Ak sa chcel autor z tejto závislosti vymaniť, musel sa podriadiť vyšším vnútorným umeleckým princípom. Trhový mechanizmus bol vtedy neznámy pojem. Paradoxne, dnes však práve trh likviduje množstvo mojich kolegov, ktorí prechádzajú k reklame a neuvedomujú si, že ide o tie isté mechanizmy ako v minulom režime.“
Vy ste tomuto tlaku nepodľahli?
„Myslím, že nie, no nech to posúdia iní.“
Máte vo svojej tvorbe diela, ku ktorým máte bližší vzťah?
„Svoje dielo sa nesnažím hierarchizovať. Zistil som, že mám obľúbencov, ale nemusí to byť objektívna pravda. Môžem uprednostňovať niečo, čo sa nemusí javiť ako to najdôležitejšie. Môže sa ukázať, že zaujímavejšia bola iná časť myslenia a tvorby. Preto som rád, keď sa niekto snaží z mojich prác urobiť iný výber, ako by bol môj.“
Viete si urobiť odstup od vecí, keď opúšťajú ateliér a začnú žiť vlastným životom?
„Nemá zmysel držať nad jednotlivými prácami ochrannú ruku. Tým, že kúpou alebo darom opustia ateliér, dostávajú sa mimo môjho dosahu. Žijú si svoj život, v ktorom sú, žiaľ, aj zraňované a ničené. Jediná obrana je urobiť viac diel, ako je schopné nepriaznivé prostredie a čas zničiť.“
Vaša tvorba je rôznorodá - od šperku, cez grafiku a reliéf, až k soche. Vnímate zmenu komunikácie s divákom?
„Z hľadiska mojich motivácií je jedno, či urobím malú alebo veľkú vec, sochu alebo šperk. Ak nájde dielo svojho jediného obdivovateľa, ktorý ma potrebu ho vlastniť, tak je proces ukončený. Rovnako je to aj s obrovskou sochou v parku, na ktorú sa dívajú tisíce ľudí.“
Obdivuhodne ste sa dostali zo zdravotných problémov - mozgovej príhody - spred niekoľkých rokov. Podarilo sa vám dostať do pôvodného sveta?
„Podobné varovanie som už mal na začiatku sedemdesiatych rokov, takže situácia nebola pre mňa úplne nová. Použil som to ako súčasť inšpiračného zdroja pre moju ďalšiu tvorbu. Človek musí nájsť v sebe silu a aj pri zmenených pracovných možnostiach objaviť náhradný výtvarný program, ktorý je dostatočne nosný a môže verejnosť zaujať.“
Veľkým veciam je už teda koniec?
„Viem, že na lešenie by som už nemal ísť.“
