FOTO - www.courtneypine.co.uk
Courtney Pine (1964), najslávnejší britský džezmen, už dávno dosiahol svetový level a presadil sa aj v USA. Je tvorcom charizmatického soundu, ktorý naozaj svedčí prelomu tisícročí. Táto hudba zdvihne zo stoličky aj návštevníka módnych klubov, ktorý si myslí, že história džezu sa začala v 90. rokoch príchodom acid jazzu - a pri tej dobrej zábave vôbec nezaregistruje, koľko nesmierne náročných postupov sa mu nenápadne dostane do organizmu.
Pine, odchovaný na džezových novátoroch ako John Coltrane a Sonny Rollins, je všetko možné, len nie staromilec a intelektuál, ktorý s vráskou na čele predkladá rovnako zamračenému publiku svoje ťažko vydrené pokrmy ducha. Hrá hudbu aj pre nohy. Je šoumen a vizionár. A navyše, udivujúco všestranný. Ovláda nielen saxofóny, klarinety a flauty, ale aj klávesy a všetky možné procesory a softvéry. Bytostne ho vzrušujú technológie. Hyperaktívne sa pohybuje v rôznych hudobných štýloch a vždy hľadí dopredu. Miles Davis by z neho mal radosť.
Nový album Devotion vychádza rovné štyri roky po predchádzajúcom Back In The Day, vraj pre problémy s vydavateľom. Hviezdu nakoniec prichýlil pomerne konzervatívny džezový Telarc, a dobre urobil.
Za všetkým, čo sa na platni deje, stojí Courtney Pine ako skladateľ, aranžér, producent, programátor, zvukár, klávesista a hráč na dychových nástrojoch. Živí hudobníci (hlavne bubeník Robert Fordjour, kontrabasista Peter Martin a gitarista Cameron Pierre) nahrali svoje party na pripravené podklady s veľkou empatiou, takže album má zvuk živej kapely, s podmazom futuristických zvukov. Pine tentoraz neangažoval DJa, pretože hiphopové vplyvy sa na nahrávky - na rozdiel od minulosti - nedostali.
Devotion znamená oddanosť, ale z albumu predovšetkým raší veľká radosť z toho, ako "to" krásne hrá, šliape, z farieb, zvukov, rytmov. Je to kozmopolitná hudba, počujeme funky, čosi ako štylizované disco 70. rokov (s príznačným názvom Osibisa), reggae, world music (indické motívy), rhythm and blues, ale aj skvelý pop. Courtney Pine tradične pozve na svoje albumy aj spevákov a aj tu sú dve krásne balady v podaní Davida McAlmonta a Carleen Andersonovej.
Virtuóz Pine sa nikdy nehanbil za svoju omračujúcu techniku a s obľubou zo seba súkal dlhé "hady", ktoré vie ťahať bez prestávky, má totiž permanentný dych, to znamená, že v jednej chvíli sa môže nadychovať aj fúkať. Na tomto albume však siahodlhými sólami šetrí, skôr sa sústreďuje na prácu s masívnou dychovou sekciou, ktorú si, samozrejme, nahrával postupne sám. Jej zvuk je skutočne impozantný a valí sa ako nejaké ťažké, ale veľmi pohyblivé vozidlo. Používa aj elektronicky skreslené saxofóny, čo je trend, ktorý sa znovu vrátil po 30 rokoch, akurát dnes máme viac vzrušujúcich zvukových možností.
Devotion nemá taký novátorský potenciál ako Pineove predchádzajúce opusy, ale je to skvelá párty. Vždy som tvrdil, že CD-formát priniesol so sebou zbytočné naťahovanie minutáže albumov a že všetko podstatné sa dá povedať na "vinylových" 45 minútach. V tomto prípade sa mi však trištvrte hodina zdá nespravodlivo málo.
