Maroš Hečko. FOTO – JURAJ HEČKO
Prestal počúvať rádio, pozerať televíziu a čítať noviny. „Keby som vtedy nemal skupinu Bezmocná hŕstka, asi by som sa zbláznil,“ hovorí pre SME v útulnej bratislavskej čajovni MAROŠ HEČKO, ktorý sa do povedomia ľudí dostal ako spevák Free Faces, hudobnej skupiny, ktorú tvorili Andrej Šeban, Oskar Rózsa a Marcel Buntaj.
Po veľkom tresku, ktorý spôsobila v druhej polovici deväťdesiatych rokov, dvoch albumoch a vypredanom PKO, sa skupina rozplynula a každý z nich sa venoval vlastným projektom. Maroš Hečko stojí napríklad za pseudosocpopovou skupinou Wedding Band. V týchto dňoch sa jeho meno skrýva za projektom Home Made Mutant, plynulo nadväzujúcim na pokojnú a melancholickú atmosféru Free Faces. „Je to poézia, hudba a obraz - chcem dať ľuďom novú emóciu.“
Čo znamená Home Made Mutant?
„Je to postava, ktorá nechce stratiť fantáziu. Pod tlakom televízorov a hokejových prenosov človek ľahko dementnie. Mutant je človek, ktorý sa vyhýba tejto civilizačnej chorobe. Album je mojím vyjadrením slobody, ku ktorej sa v súčasnosti môžu priblížiť len deti s nepoškvrnenou fantáziou. Tak asi do siedmych rokov.“
Tvrdíte, že chcete poskytnúť ľuďom pri počúvaní albumu azyl. Prečo?
„Album je výsledkom hľadania odolnosti proti vysokému napätiu v spoločnosti. Je akousi stredovou líniou medzi krajnými polohami.“
Akými?
„Emocionálnymi, angažovanými Free Faces a nostalgickou Bezmocnou hŕstkou. Hľadám pokoj, porozumenie s ľuďmi, ktorí sú mi blízki, ktorí patria do môjho virtuálneho kruhu. Je nevyhnutné zachrániť si vlastný ksicht a vzťahy. Pretože v tomto brutálnom ekonomickom tlaku strácame naozaj veľa. Nehovorím teraz o peniazoch, ale o citoch.“
Dočká sa Home Made Mutant aj živého prevedenia?
„Určite. Na krste 30. júna bude po Dunaji pod vlajkou Lowe plávať loď a ľudia na promenáde budú môcť počuť našu produkciu. Budú tam aj Wedding Band, aj celé Free Faces. Sme však veľmi zaneprázdnení. S Marcelom Buntajom dokončujeme pokračovanie Mutanta, ktorý je naplánovaný ako Trilógia o láske a spolunažívaní. Druhý diel má vyjsť na jeseň. Volá sa Tajomný tromf mladosti. A na budúci rok potom vyjde tretia časť, s názvom Euforion. Tú chystám s Oskarom.“
Až na dve piesne je album naspievaný v angličtine. Bránite sa slovenským textom?
„Nie. S Andrejom Šebanom sme sa zhodli, že hudobná tradícia na Slovensku je síce slabá, ale že práve preto by bolo dobré nadviazať na to, čo existuje a nie na tradície iných kultúrnych kódov. Čo je veľmi ťažké. Pokúšam sa o to.“
Máte pocit, že nie je načo nadviazať?
„Máme dve línie. Žbirkovsko-elánovsko-gombitovskú, kde je veľa krásnych pesničiek a ursiniovsko-vargovsko-hammelovskú, ktorá je z rádií vytlačená na perifériu.“
Ku ktorej sa hlásite?
„K línii, ktorú reprezentuje Štrpka a Ursiny, Prúdy a Varga. Chcem na nich nadviazať a posunúť ju ďalej. Dežo je pre mňa hľadač a hráč. A ja som tiež. Nedáva mi zmysel, keď počujem slovenskú skupinu, ktorá napodobňuje zahraničné hviezdy.“
Hovorí o tom vaša skladba Chcem sa hrať?
„Ľudia si pod hraním predstavujú rôzne infantilné záležitosti. Pieseň je o nádhernom svete za viečkami, zázračný Ygdrasil, ktorý môžete objaviť a otvorí sa vám trinásta komnata.“
Keď rozprávate o pesničkách, hovoríte o umení. Prečo?
„Študoval som umenie. Som filmár, ktorému situácia na Slovensku neumožňuje nakrúcať filmy, a tak som sa začal venovať hudbe. Aj jednoduchá pieseň môže mať výpoveď a hodnotu umeleckého diela.“
Kedy ste sa začali venovať hudbe?
„Začiatkom deväťdesiatych rokov som napísal prvé texty. Neskôr som sa stal členom Bezmocnej hŕstky. V deväťdesiatom siedmom prišli Free Faces, mali sme veľa energie a prvýkrát som uvidel, že hudba môže osloviť tak silno, až mrazí. Dnes som však znechutený.“
Prečo?
„Ak chceme vedieť, čo sme za národ, pozrime sa na kultúru. Slovenská kultúra je v katastrofálnom stave. Všetci, ktorí sa pokúšajú robiť veci slobodne alebo majú latku príliš vysoko, dostávajú od štátu rany pod pás.“
Kto sú všetci?
„Napríklad naša komunita okolo ľudí z Free Faces, Blaho Uhlár a Stoka, Divadelné združenie Hubris, malé vydavateľstvá s náročnou literatúrou pre odbornú verejnosť. Myslím, že ich je dosť.“
Akým spôsobom môže štát ohrozovať rockovú skupinu?
„Skôr naopak. Rocková skupina ohrozuje štát. Peniaze, ktoré sú určené na kultúrne aktivity v jednotlivých mestách, rozkrádajú štátni úradníci, nepodporujú mnohé festivaly. Keď si predstavím, čo by sa všetko dalo urobiť za dotácie, ktoré nikdy nevideli projekty, na ktoré boli určené, tvár slovenskej kultúry by vyzerala oveľa prívetivejšie, nie vymleto a agresívne. Predstavte si, ako sa dajú v takejto atmosfére, kde majú ľudia ledva čo do úst, organizovať koncerty. Nemožné!“
Nemožné?
„Takmer.“
Existuje ešte skupina Free Faces?
„Existuje. Veď všetci o nej rozprávajú.“
Mám pocit, že po Free Faces sa Šeban, Rózsa, a Buntaj chceli zbaviť nálepky nájomných hudobníkov. Zmenili sa v tejto skupine?
„Tento projekt zmenil všetkých štyroch. Andrej Šeban hral dovtedy s každým. Dnes si pozorne vyberá, s kým bude spolupracovať. Prednedávnom mi pustil nové pesničky, čo robil pre jeden muzikál, ktorý sa neuskutoční. Bol to zážitok. Potešil som sa, že niekto ešte hľadá krásu v tejto republike, pretože hľadači krásy vymierajú. Sú ohrozeným druhom.“
Hovoríte o komunite ľudí, ktorí vyšli z rozdielnych prostredí. Čo vás drží pohromade?
„Všetci máme citlivosť na kultúru a spoločenské dianie. Bývame spolu. Založili sme si komúnu. Broňa, Tomáš Sloboda z Le Payaco, Oskar a ja. Máme tam počítače a robíme hudbu. Polovica albumu Home Made Mutant vznikla práve v našom hoteli Paradiso. Chcem ľuďom ukázať, že sa môžu vykašlať na oficiálne cesty. Že existujú aj iné cesty.“
V čom iné?
„Považujem sa za kultúrneho anarchistu. Chcem dať ľuďom pocit, že to má zmysel pracovať na albume dva a pol roka a vložiť do neho srdce. Chcem dať signál, že Slovensko nie je iba štát plný zlodejov.“
