Zážitok, ktorý ponúkla cez víkend americká skupina The Parsons Dance Company vystupujúca v bratislavskom divadle Aréna, bol profesionálny, očakávateľný až sterilný. Profesionalita tanečníkov bola vysoká, predvedené choreografie už odtancovali istotne veľakrát, takže mohli pokojne zapnúť svojho tanečného autopilota - boli presní, dynamickí, ľahkí.
Choreograf David Parsons vie, čo ponúka. Zo šiestich kratších choreografií každá niečím súčasným tancom neskazeného diváka zaujme - raz známou melódiou Rossiniho doplnenou minipríbehom, inokedy banálnym, ale rytmicky dobrým využitím základnej techniky uvoľnenosti v časti Sleep Study (Štúdia spánku). Cez radostné polietavanie na hudbu Georgea Harrisona sa dostaneme až do vábivého rytmu Miltona Nascimenta.
Ani stroboskop použitý v rámci časti Caught (Chytený) určite nie je objavnou technikou. Tanečník diaľkovým ovládaním spúšťal záblesky stroboskopu v momente, keď doslovne "visel" vo vzduchu, čo vytváralo pocit kráčania bez zemskej tiaže. Jednoduché, ale účinné. Choreografia z časti Swing Swift na komponovanú hudbu Kenji Buncha bola pre mňa z ponuky Parsons najkompaktnejšou.
Na víkendových predstaveniach v divadle Aréna bol azda najzaujímavejší aspekt marketingu. Ukázalo sa, že dobrou prezentáciou sa dá presvedčiť divákov asi na 1,5 kapacity tohto divadla, aby si zakúpili lístky na tanečné predstavenie za nemalé vstupné. Isté je, že keď sa povie New York, polovica práce je za nami. Organizátorka festivalu súčasného tanca môže len ticho závidieť, hoci špičkové produkcie, ktoré ponúka tento festival, prinášajú spravidla objavnejšie a súčasnejšie tanečné trendy.
V tejto situácii som si spomenula, že keď nám po revolúcii tvrdili západní manažéri, že lístky do divadla nedokážeme predávať preto, že sú lacné, zdalo sa nám to vtedy neuveriteľné.