V rámci Višegrádskych dní predviedli v Thálii Chantal Poullainová s Jiřím Schmitzerom Hru o manželstvo.
Váš francúzsky prízvuk na doskách Národného divadla môže byť celkom provokujúci.
- S Morávkom sme už robili tri predstavenia. Bol to jeho nápad poňať kňažnú ako cudzinku. Isteže, Francúzka v národnom divadle môže vzbudiť určité pochybnosti. Ale je to nádherné predstavenie.
Netúžite zahrať si po francúzsky?
- To viete, že áno. Ale mám toľko práce v Čechách, že by som to si nezvládla. Možno na staré kolená. Ale samozrejme hrať vo francúzštine je o niečom inom. Dokonca keď študujem českú hru, myslím po francúzsky. Preto mám všetky preložené do francúzštiny. A keď nie, tak si nechám urobiť preklad. Lebo chcem každé slovo presne pochopiť a zakódovať si, aby som presne vedela, o čom hovorím. Bez toho to nemôže byť.
Ste zaneprázdnená žena, kto vám pomáha so synom Vladimírom?
- Má pestúnku Simonu. Mal ju vlastne ešte predtým, ako sa narodil. Vladimíra miluje ako svojho syna a on ju zbožňuje tiež. Keby som ju nemala, nemohla by som toľko pracovať. Pretože syna nechcem nechávať s cudzími ľuďmi. A Simona je s nami celé dni a noci. Stará sa o všetko. Ja stále cestujem medzi Prahou a Brnom.
Vaši rodičia boli výtvarníci a Vladimír vraj robí pekné sochy. Takže bude pokračovať v rodinnej tradícii?
- Áno robí krásne sochy a maľuje, ale je ešte malý chlapec plný života a plný chuti spoznávať kopu vecí. Teraz práve túži byť pilotom. Ale hoci má talent, sochár nechce byť. Je to vylúčené. Ale niekedy uvažoval, či chce byť herec, alebo režisér. A ja robím všetko preto, aby na to nemal chuť. Želám mu inú cestu. Inak si myslím, že deti majú robiť to, čo chcú. Stále mu hovorím: Najdôležitejšie je, že sa ráno zobudíš a tešíš sa na to, kam ideš. A o to ide. Môžeš robiť čokoľvek, ale musíš mať z toho radosť.
Na automobilových okruhoch porážate aj ostrieľaných jazdcov. Súťažíte ešte?
- Túto sezónu som vynechala, lebo som mala operáciu. Ale strašne mi to chýba. Stále si hovorím, že budúci rok už musím ísť. Je to ale otázka financií a či bude nejaký tím chcieť, aby som za nich jazdila. Mám problém nájsť peniaze pre seba, lebo mám dosť starostí s nadáciou Archa. Tam som motivovaná deťmi, ktoré ma potrebujú.
Máte už ten vysnívaný červený Jaguár?
- Vy ma nejako poznáte. Milujem to autíčko, je krásne. Ale zatiaľ mám fordku, tú najväčšiu. Mám totiž stále so sebou veľa vecí, detí, psa, bicykel, snowboard a všetky možné haraburdy. Vladimír si vždy pozve so sebou najmenej dvoch-troch kamarátov. Preto musím mať veľké auto.
Nadácia Archa Chantal už pomohla urobiť raj pre malých pacientov mnohých nemocníc. Zišla by sa aj na Slovensku.
- To viete, že áno. Ja som už vlastne v Bratislave nadáciu otvorila. Ale zrejme s nesprávnymi ľuďmi, ktorí sa iba vychvaľovali, že robia pre Archu, ale nejakú konkrétnu prácu nevykonali. Musela som to stopnúť. Ale chcela by som to teraz poriadne vziať do rúk. Samozrejme, je to komplikované, pretože kým sa etabluje na Slovensku, je okolo toho množstvo papierovania a komplikácií. Teraz hľadám správnych ľudí, ktorí to budú robiť s láskou. Nadácia je totiž o tom, že človek dáva a neberie. Mám kancelárie v Brne, Prahe a Ostrave. Ale doniesť Archu na Slovensko je môj sen. Musím to dotiahnuť do konca.
Prišli ste do socialistického Československa zo slobodomyseľného Francúzska. Nikdy ste neoľutovali?
- Nikdy. Čo som urobila vtedy, zopakovala by som aj teraz. Vôbec neľutujem, čo som prežila. Prišla som sem zamilovaná do Bolka. Dalo mi to veľmi veľa. Samozrejme, bolo to aj ťažké, ale čo som tu dostala a prežila, bolo silnejšie než všetko iné. Keď som stretla Bolka, mala som práve odísť do Ameriky. A keď sme už boli spolu a cestovali sme aj do Ameriky, hovorila som si: Som šťastná, že ma priviedol práve do Československa.
Čím si vás získalo divadlo v tejto vtedy neslobodnej krajine?
- Za komunizmu som pochopila, ako veľmi túžia ľudia povedať zakázané. Najmä divadlo hľadalo možnosti ako to urobiť bez cenzúry. Mňa strašne bavilo sledovať tie metafory, ako sa veci nehovorili priamo, lež publikum vnímalo a rozumelo dokonale. A cenzúra tomu nerozumela. Nepochopila. To bolo veľmi zaujímavé. Preto ma bavilo robiť podobné veci.
Ani teraz vás neťahá späť?
- Čo bude zajtra neviem. Možno tu ostanem a možno odídem. Neviem. Človek môže už zajtra mať drevené pyžamo, ako sa hovorí. Viem, že je tu ešte veľa vecí, ktoré musím dokončiť. Sú tu ľudia ktorých mám veľmi rada a nemôžem ich takto opustiť. A môj syn sa síce možno trošku cíti ako Francúz, ale neodtiahnem ho do Francie. Ak sa rozhodne, že chce ísť, urobí to. Ja chcem toho ešte veľa, chcem napríklad ešte dieťa a veľa iných vecí.
