Relatívne krátko po tom, ako na festivale v Cannes 2000 vzbudil rozruch film Nevera režisérky Liv Ullman (do našich kín sa dostane v marci 2002), nakrútený podľa scenára dnes 83-ročného Ingmara Bergmana, ktorý v ňom veľmi podrobne opisuje jeden z príbehov svojho života, sa na Malej scéne SND objavila divadelná adaptácia takmer tridsať rokov starého Bergmanovho filmu Scény z manželského života.
Porovnávanie týchto dvoch Bergmanových diel nie je náhodné. Okrem toho, že ich spája osobnosť charizmatickej herečky a režisérky Liv Ullman (vo filmových Scénach hrala hlavnú ženskú úlohu), obidva viac-menej vychádzajú z tej istej udalosti nevydareného a tragického vzťahu (čo sa v Bergmanovom osobnom živote stalo takmer železným pravidlom) so švédskou novinárkou Gun Hagberg, o ktorom sa môžeme dočítať podrobnosti v autorovej nezvyčajne úprimnej autobiografii
Laterna magika.
Neudržateľná ťažoba existencie
Prenikavý pohľad na manželstvo, neveru a rozvod vznikol z pôvodného šesťdielneho seriálu pre švédsku televíziu, neskôr Bergman scenár sám adaptoval pre divadlo, aj v divadle režíroval. Príbeh manželského vzťahu prostredníctvom niekoľkých sekvencií znázorňuje postupný vývoj osudového zväzku - od takmer románového súladu cez odcudzovanie a vzájomné ochladnutie, zúfalstvo, hľadajúce liek v nových vzťahoch, bolestivý rozchod a ešte bolestivejšie oddelenie, trhanie vzájomných väzieb, až po čudesnú harmóniu, ktorá nastane vtedy, keď sa zdanlivo všetky putá roztrhnú. Podobne ako v iných Bergmanových filmoch tu rozoznávame hlbokú potrebu riešiť tie najzákladnejšie otázky ľudského bytia, hľadať esenciu toho, čo nás robí ľuďmi. Na rozdiel od svojich iných diel tu však nehľadá metafyziku zobrazovaných vecí a dejov, nepátra po tom, čo je za príbehom - detstvo, minulosť, Boh - ale prostredníctvom príbehu samotného vyjadruje neudržateľnú ťažobu existencie a nevyhnutne narušených vzťahov. To všetko výsostne prostredníctvom skvelých precíznych dialógov bez jediného zbytočného slova, jednoduchých viet, ktoré dokonale vyjadrujú hĺbku a tragiku človeka zoči-voči inej ľudskej bytosti, trýznivú potrebu aj neprekonateľnú priepasť, až sa divákovi z toľkej tiaže zahmlieva pred očami.
V Scénach z manželského života silne rezonuje poznanie, že vzájomné prerastanie dvoch ľudí v skutočnom vzťahu je oveľa hlbšie, ako by sa nám v dobe, ktorá už dávno neglorifikuje monogamiu, mohlo zdať. V rovine faktov je takéto pozorovanie vo veľkom protiklade s Bergmanovým pohnutým curriculum vitae, s jeho mnohými manželkami a ešte početnejším potomstvom. Možno však práve vďaka tomu nachádzame v jeho diele mučivú túžbu po zmysle, v ktorý nezvratne verí - z nemožnosti dosiahnuť ho viní neschopnosť plne realizovať svoju individuálnu existenciu. Zlyhanie a previnenie nazýva pravým menom, hoci nie je schopný konať inak. Veľmi znepokojivé v dobe, keď sa môžete previniť najmä netoleranciou voči iným prvkom siete, ktorá nemá stred.
Strniskova strhujúca inscenácia
Trochu ťažký oriešok pre súčasné slovenské javisko, najmä keď je majstrovské filmové dielo pomerne známe - ťažký pre režiséra, hercov, aj divákov. Navyše scenár zo začiatku vykazuje isté primárne filmové kvality - keď napríklad sledujeme vyhrotenú hádku mladého manželského páru Petra a Kataríny, postávajú hlavní hrdinovia Johan a Marianna na divadelný tvar trochu pridlho bez reakcie v pozadí; chýba detail, švenk. Časom sa dej na javisku sústreďuje čoraz viac na protagonistov a vzniká už intenzívna divadelná situácia.
Režisér Vladimír Strnisko si už dávno získal povesť špecialistu na vyhrotené mužsko-ženské vzťahy a komorné štúdie ich psychologicko-sexuálnej dynamiky. Vo svojej najnovšej inscenácii nekopíruje presne bergmanovský spôsob zahusťovania tragickej atmosféry, ale ostáva pri svojom typickom rukopise kontrapunktu - protiklade medzi gestom a slovom, a najmä medzi tragikou situácie a jej tragikomickým vyznením, stvárneným s charakteristickou nadsádzkou, pri ktorej vás ako diváka náhle zarazí fakt, že sa smejete na situáciách, spravidla evokujúcich skôr slzy. A hoci tým z nás, pre ktorých sú Bergmanove filmy takmer nedotknuteľnou modlou, sa spočiatku mohlo zdať, že režisér pôvodný text nielen odľahčuje, ale aj trochu zľahčuje, v priebehu predstavenia vychádza najavo významné divadelno-dramatické opodstatnenie takéhoto prístupu, ktorý nad očakávanie funguje. Sám Bergman považoval žáner filmu za čosi výsostne iluzórne, znázornenie sna - oproti tomu divadlo si cenil ako malý svet, ktorému "sa na sekundu podarí odzrkadliť veľký svet, takže ho lepšie pochopíme". Divadlo je totiž vždy konkrétne ako život, minimálne bezprostrednou prítomnosťou herca a diváka v rovnakom čase a priestore.
Strniskova inscenácia dokázala nájsť vlastné konkrétne divadelné vyznenie, zhmotňujúce na javisku to, čo film môže zamlčať, či dramaticky prestrihnúť - koncentrovaný osud ľudí a ich celé roky v dvoch hodinách reálneho času, a to tak apelatívne, že zrejme málokto v hľadisku sa vyhol porovnávajúcemu sebaspytovaniu. Bergmanom poskytnuté široké psychologické pole pre stotožnenie a spoluprežívanie, skombinované s režijno-hereckým odstupom, ironickým nadhľadom a divácky príťažlivým tragikomickým humorom prináša v tejto inscenácii skutočne ojedinelú katarziu, hoci tá by sa zaobišla aj bez nevýrazného záveru. Keď však poviem, že som videla, ako predstavenie strhlo a skutočne zaujalo aj tých v publiku, ktorí zrejme v živote nevideli nijaký Bergmanov film, myslím to ako veľký kompliment. Naozaj.
Silné postavy Anny Javorkovej a Jozefa Vajdu
V inscenácii vyniká Anna Javorková v úlohe Marianny, ktorá po období hereckého útlmu podala skutočne výborný výkon. Presne v intenciách koncepcie osciluje medzi láskyplnou nehou, životným nadhľadom, vnútornou rozorvanosťou a obrannou drsnosťou, čím vytvára silnú a vierohodnú hereckú postavu. Sekunduje jej Jozef Vajda ako Johan, ktorý v úsilí znázorniť psychologickú mnohotvárnosť svojej postavy trochu prirýchlo striedal herecké polohy, ale táto počiatočná neistota neskôr zmizla a drobná nekoncíznosť nenarušila celkové vyznenie inscenácie. Z epizódnych postáv treba vyzdvihnúť Vieru Strniskovú, ktorá svojej kratučkej úlohe nešťastnej manželky dokázala dodať nečakanú závažnosť.
Čisté, ružovo-béžovo-bordové línie jednoduchej scény dávajú vyniknúť výrazným detailom - napríklad purpurová manželská posteľ, ktorá sa neskôr symbolicky mení na posteľ pre jednu osobu. Scénická a kostýmová výtvarníčka Marija Havran starostlivo volila elegantné kostýmy, meniace sa s jednotlivými epizódami. Fakt, že v dôsledku toho boli niektoré prestavby nezvyčajne dlhé, spôsobil zaujímavú situáciu, keď si publikum začínalo vymieňať bezprostredné dojmy.
V roku 1960 vyšla v časopise Chaplin známa kritická štúdia o Bergmanovi. Jej autor Ernest Riffe ho okrem iného opísal ako "prízračnú postavu, ktorá nie je schopná ani milovať, ani hriať". Ako presne vyjadruje toto hanlivé konštatovanie pravdu o mnohých našich vzťahoch? Dnes vieme s istotou, že Ernest Riffe bol pseudonym Ingmara Bergmana.
Činohra Slovenského národného divadla. * Ingmar Bergman: Scény z manželského života * Preklad: Tea Chmelová. Réžia a úprava: Vladimír Strnisko. Dramaturgia: Martin Porubjak. Scéna a kostýmy: Marija Havran. Hudobná spolupráca: Miroslav Nemec. * Hrajú: Anna Javorková, Jozef Vajda, Richard Stanke, Michaela Čobejová, Viera Strnisková, Eva Mária Chalupová. Premiéra na Malej scéne SND 10. 11. 2001.
