Jednoznačným kandidátom na cenu Aurel v kategórii inštrumentalista roka je huslista STANISLAV PALÚCH. Mladý hudobník hrá s vysokým nasadením jazz, elektrický jazz, folklór i world music, pričom vyvoláva dojem, že každý z týchto žánrov je jeho najobľúbenejší. Hoci je absolventom konzervatória, najviac miluje swing. Ten dominuje aj na jeho prvom albume, jednoducho nazvanom Stanislav Palúch & Nothing But Swing Trio (Hevhetia 2004).
Husle nie sú typický džezový nástroj. Ako ste sa zoznámili s džezom?
"Niekto mi dávno spomenul, že na svete je huslista Stephane Grappelli, ktorý hrá neuveriteľne džez. Džez s husľami som nikdy nepočul, aj keď ma vždy lákala improvizácia. Krátko po revolúcii som sa dostal ku zásielkovému katalógu cédečiek, ponúkali aj Grappelliho. Vydrankal som od rodičov peniaze a objednal si ho."
Spomínate si ešte na prvý dojem?
"Keď som si ho pustil, nemohol som spať celú noc. Vtedy som si povedal, že takéto niečo by som chcel raz strašne robiť. Na konzervatóriu som sa však venoval klasike. Občas som si zahral folklór a popritom som si skúšal hrať swingové veci, ale len doma."
Kedy ste vyšli pred ľudí?
"Po konzervatóriu som išiel do Bratislavy na vysokú školu a tu ma stiahli do bluegrassových skupín. Mňa však ťahalo inam. Zoznámil som sa s tunajšími hudobníkmi a začal som hrávať aj s tromi bývalými spolužiakmi, klaviristom Klaudiusom Kováčom, bubeníkom Petrom Solárikom a kontrabasistom Róbertom Raganom, ktorí mali skupinu Nothing But Swing."
Práve s nimi ste nahrali spoločný album. Vydavateľ však uvádza vaše meno na prvom mieste. Prečo?
"Bol to nápad Roba Ragana. Pôvodne som vôbec nemyslel, že by som mal byť uvedený ako hlavná hviezda. Skôr som si to predstavoval ako album kapely so mnou ako hosťom. Chlapci ma nakoniec presvedčili, aby to vyšlo pod mojím menom a oni budú uvedení ako sprievodná skupina, ale je to tímová robota."
Ako album vznikal?
"Mali sme na to dva dni, na mixáž tri. Sú to vlastne živé štúdiové nahrávky. Tu musím zdôrazniť prínos spoluhráčov. Klaudius Kováč je úplne neuveriteľný klavirista a má obrovskú zásluhu na tom, ako to cédečko znie - aj aranžérsky. Pri Nothing But Swing cítiť, že spolu hrajú, skúšajú. Je to naozajstná kapela, jediné fungujúce klavírne trio na Slovensku."
Pôsobivým záverom albumu je úprava ľudovej piesne A ja taka čarna. Citlivo spracovaný folklórny element sme doteraz obdivovali hlavne u poľských džezmanov, či u českého pianistu Emila Viklického. Nepomýšľate na samostatný projekt v tomto duchu?
"Veľmi dlho uvažujem, ako by sa dali ľudové korene pretaviť do moderného výrazu, aby to nebolo gýčové. Predstavujem si k tomu dobrý spev. Čisto folklórny, mäkký a vkusný."
Veľa sa hovorí o skupine Pacora, s ktorou hrávate world music. Ako ste prišli k virtuóznemu moldavskému cimbalistovi Marcelovi Comendantovi?
"Keď som rok skúšal so štúdiom kompozície v Banskej Bystrici, on tam študoval na akadémii. Chcel hrať džez a začali sme spolu skúšať. Potom nám napadlo, že to skúsime aj s vlastnými skladbami, inšpirovanými folklórom, lebo obaja máme folklórnu minulosť. Moldavský folklór je veľmi silný, virtuózny, swingujúci. Chýbal nám kontrabas, tak sme zavolali Robovi Raganovi, ktorý má tiež skúsenosti s folklórom aj džezom. Polovicu repertoáru tvoria úpravy jazzových štandardov a polovicu vlastné veci."
V tejto zostave budete hrať aj na tohtoročných Bratislavských jazzových dňoch?
"Chceme tam ešte decentné metličkové bicie."
Nelákajú vás aj aktuálne spojenia jazzu a elektroniky?
"Veľmi, ale počítač a škatuľky siahajú hlboko do peňaženky. Niečo mám, ale vždy je to dilema: šetriť na byt alebo na elektroniku?"
Ste frekventovaný štúdiový hráč. Koľko albumov ste nahrali?
"Asi štyridsať. V štúdiu však nahrávam nerád, nemôžem sa počúvať. Nahrávanie je pre mňa stres. Nikdy nemám pocit, že som do nahrávky dal všetko, čoho som schopný. Cítim sa lepšie na koncertnom pódiu."
