Judita Csáderová (11. januára 1948 v Bratislave) vyštudovala FAMU - odbor fotografie v Prahe. V rokoch 1967 až 1993 pôsobila v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe, od roku 1993 učí fotografiu na Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave. Stála pri založení občianskeho združenia Fotofo (organizátor bratislavského Mesiaca fotografie od r. 1992), dnes je jeho čestnou prezidentkou. Je organizátorkou fotografického života, členkou umeleckých komisií a predsedníčkou Združenia slovenských profesionálnych fotografov. Realizovala rad výstav z domova i zahraničia.
FOTO - JURAJ MRAVEC JR.
Dielo JUDITY CSÁDEROVEJ býva definované v súčasnej slovenskej fotografii ako imaginatívne. Popri voľnej autorskej tvorbe veľkú časť života zasvätila fotografii vo filmových ateliéroch. Tomuto druhu fotografie vzdala hold výstavou Strieborný prach - výber zo slovenskej filmovej fotografie, ktorú autorsky pripravila minulý rok. Jej vlastnú výstavu pod názvom Prelínanie otvára dnes o 17.00 h v Dome fotografie v Poprade Lucia Benická.
Prelínanie je označované ako vaša prvá väčšia výstava na Slovensku. Prečo tak neskoro?
Všetko má svoj čas a moja tvorba nikdy nebola veľmi rozsiahla.
Pracovali ste aj ako kurátorka?
Som jednou zo zakladateľov festivalu Mesiac fotografie v Bratislave, kde som sa zúčastnila na príprave mnohých výstav. Po siedmich rokoch som sa stiahla, ale naďalej som čestnou hlavou združenia Fotofo. Dnes odovzdávam skúsenosti mladším a už viac ako desať rokov učím.
Čo svojim študentom zdôrazňujete?
Mojou obľúbenou témou je - a možno už mám aj takú prezývku - camera obscura. Tento krásny úkaz existuje, odkedy je svetlo. Digitálny fotoaparát je úžasná vec, ale fotografovať sa dá aj bez zložitej techniky. Fotografia si vyberá zo skutočnosti. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, čo vôbec fotografovať. Potlačiť nepodstatné a vytiahnuť podstatné.
Do akej miery vás ovplyvnila práca vo filmových ateliéroch?
Možno samotné filmové prostredie. Snovosť, imaginatívnosť. Na Kolibe som bola v období, keď nastal zlom v spôsobe fotografovania a v nazeraní na spôsob práce na pľaci. Pôvodne po filmovom zábere nahradil kameru fotoaparát, fotograf kameramana a všetci sa snažili uviesť scénu do stavu, ako to snímala kamera. Koncom šesťdesiatych rokov sa filmový fotograf snažil zachytávať dej počas filmovania. Kládol dôraz na svoje videnie, na svoj názor ohľadom okamihu, ktorý treba zvečniť. Technické zobrazenie je fascinujúce - je to napätie medzi skutočnosťou a neskutočnosťou. Fotografia je prostriedkom, o ktorom všetci veria, že reálne ukazuje svet, čo už dnes nie je celkom pravda.
Dá sa porovnať filmová fotografia s divadelnou?
V niečom sa porovnať dajú, ale sú špecifické. Vo filme je scéna predurčená na snímanie, v divadle na priamy kontakt s divákom, a preto je to o inom.
Váš otec bol známy grafik, ale intenzívne sa venoval aj fotografii. Aký podiel mal na výbere vašej profesie?
Voľakedy sa mi nezdalo, že by mal na mňa vplyv. Ale čím ďalej, tým viac sa mi zdá, že ten vplyv bol obrovský a myslím, že som na túto profesiu bola predurčená. Otec veľa fotografoval, pričom som mu výdatne asistovala. V detstve nás fotila pani fotografka Robinsonová, rodičia mali fotografie z mladosti od známych fotografov. Obklopovali ma fotografie-diela, nie bežné rodinné snímky.
Používate vo svojej tvorbe aj digitálny fotoaparát?
Keďže učím, musím držať krok s dobou a je pravda, že digitál je niečo úžasné. Nepovedala by som, že ho používam, keďže v poslednom čase málo fotografujem. Môj čas je totiž vyplnený učením, organizačnou činnosťou a rodinou. Pri klasickej fotografii je toľko vecí, ktoré ovplyvňujú výsledok - tá hrôza voľakedy, či fotografia vyjde, či je dobre naexponovaná, či je ostrá, nepohnutá, či ju správne spracujete. To všetko sa pri digitáli zjednodušilo.
Čo na dnešnej výstave divákom prezentujete?
Prelínanie spája tri dekády tvorby, kde mám možnosť prezentovať staršie fotografie spolu s novými, spracovávanými na počítači v spolupráci s Martinom Šperkom. Je to rekapitulácia toho, čo som urobila a naznačenie ďalšieho smerovania. Novými technikami sa vraciam k starým námetom. Výstava je zároveň rekapituláciou k mojej pripravovanej knihe.
Judita Csáderová: Z cyklu Dvojice, 1990.
Judita Csáderová: Z cyklu Dvojice, 1989.
