Vybral som sa na Jakubiskov nový film „Post coitum“ zvedavý, či sa mi bude ako obyčajnému divákovi páčiť alebo nie.
Nie som filmový kritik, ani neviem, ako sa taká kritika píše a z čoho kritika ako obor vlastne vychádza. Laicky si predstavujem, že z etiky. A to je práve asi kameňom úrazu. Jakubiskov film nesporne etickým je. Je to apel. Určite apel morálny, podáva správu o stave spoločnosti. Nakoniec správu nie jedinú a dúfajme, že nie poslednú. Ak sa domnievam správne, že slovo report znamená správu, potom je tento film pre mňa reportážou. Reportážou o chorej časti našej spoločnosti. O tej časti, ktorá trpí pocitmi nudy, vnútornej prázdnoty, ktorých sa desí a ktoré márne „lieči“ alkoholom, inými drogami a nutkavou promiskuitou. (Chýbajú už len adrenalínové športy a gambling. Dosiahnutie adrenalínového cieľa alebo výhra je tiež zážitok patriaci do stavu post coitum). Nikto snáď nepochybuje, že Juraj Jakubisko podal o týchto ľuďoch „report“. Surový, zreteľný a vďaka bohu i prekvapivo “klinicky” verný. Nenašiel som v dialógoch, ako niektorí kritici píšu, mimoriadnu hustotu banalít, pretože som dialógy nemeral tým, čo by som si prial počuť, ale skúsenosťou. Kto hovoril s niekým, kto sa len podobá jednému z “hrdinov” filmu, vie, ako ťažko je mu rozumieť. Skutočné výrazové prostriedky úplne reprezentujú jeho vnútorné pochody, kde je vedúcim prúdom chaos a neistota, spojené s úzkosťou, vyvierajúce z narušenej alebo slabo utvorenej identity. Títo ľudia postihnutí diletantskou výchovou podobne postihnutých rodičov tápajú vo svete a hľadajú to svoje túžobné zrkadlo, ktoré im má potvrdiť, že sú „skvelí.“
nievajú presne tak absurdne, ako ona veta, že “najdôležitejšia je rodina”, prednesená ústami niekoho, kto v mladosti práve rodinou opovrhoval. Umelecký fotograf Bakchus je prototypom dnešnej perplexity mladých. Zatiaľ čo on stále skúša konflikt okolo potreby kľudného zázemia rodiny a potrebou nezávislosti a pomyselnej slobody, ktorý si iluzórne riešil v komunite hippies, dnešná mládež si osvojila snahu po úspechu a sláve ako nerozlučnú súčasť svojej existencie pri absencii rodiny. Hľadajú a nevedia čo. Nazývajú to láskou. Nemajú na ľudský rozmer vzťahu. A tak zatvrdli v rovine sexuálneho pudu a jeho uspokojovania. To ich spája so zvieratami, čo režisér pôsobivo zviditeľnil, keď sa zorničky kopulujúcich nešťastníkov menia na zorničky šeliem. V tomto ohľade súhlasím s kritikom, že “sexuálne scény pôsobia ako neerotický, iba prácne nacvičený telocvik.” Ľudské, zle naprogramované stroje, môžu totiž iba ťažko obohatiť sexualitu o citový rozmer (sekretárka Sabrina: ”Žiadna predohra, žiadna dohra…”), aby z nej urobili erotiku. V prípade riaditeľa Zikmunda môžeme len nahliadnuť až do perverzného jadra jeho osobnosti, keď núti svoju milenku Violu k súloži a orálnemu sexu s rockerom Adamom a svojimi príkazmi pomocou mobilného telefónu si (opäť iluzórne) zaisťuje mocenskú nadradenosť nad ponižovanou dvojicou. Prostredie špinavého barového záchodíku je symbolom anality, v ktorej je perverzne možné všetko - súložiť i predstierať sex a súčasne sa masochisticky zraňovať závislou submisivitou, ktorá strieda ďalší jediný možný prežitok, prežitok pomsty, vo svojom výsledku rovnako márny.
A pokiaľ ide o ďalšie postavy filmu? Za zmienku stojí Messalina (Mahulena Bočanová), prenasledovaná svojim otrocky oddaným, a teda závislým manželom. Ničí jeho darček k výročiu svadby, od ktorej uplynulo iba niekoľko týždňov. V sprche trhá Saint-Exupéryho “Malého princa”.
Je to scéna závažná práve svojou surovosťou. Tí, čo ešte nezabudli na maturitu, si isto uvedomili, že Malý princ je výzvou ľudom, aby opatrovali to najdrahšie, čo medzi ľuďmi môže vzniknúť. Aby boli zodpovední za lásku. Je možné nevidieť v dopadajúcich kvapkách na vytrhávané stránky tohoto subtílneho príbehu slzy? Koľko symbolov by mal film obsahovať, aby viedol ako k pobaveniu, tak k zamysleniu?
Áno, priznávam, že som bol v sále potemneného kina zaplavovaný vlnami sexu, valiacich sa na mňa z plátna v rýchlom slede, až ma mrazilo, aby som sa v závere filmu voľne nadýchol, keď srdce zvonu a vzápätí sám zvon s rachotom a dunením dopadol na podlahu kostola. Mal som pocit ako pacient v psychoterapii, keď nahliadne v rýchlom slede myšlienok a obrazných predstáv do súvislostí po interpretácii terapeuta. Jakubisko mi umožnil nahliadnuť tam, kde je stavba tradície a ľudských hodnôt možno schátralá a poničená, ale dosť silná na to, aby nám všetkým z priestoru nad nami pripomenula, že neostáva mnoho, aby sme za svoje činy zaplatili.
Ešte málo symbolizmu? Možno nie je taký, ako by si mnohí priali a necítili sa režisérom zradení. Na samom konci filmu sa ľudská svorka v kolektívnom úžase primkne k sebe, keď pozoruje dvojicu mladučkých milencov ( a ktorá sa objavuje v kľúčových chvíľach filmu), aby ju vzápätí slobodne a radostne prchajúcu preslneným porastom závistlivo prenasledovala očami dravých šeliem. Juraj Jakubisko si dovolil veľa. Opustil zomknuté šíky tých, ktorí chcú pravdu zabalenú do magického oparu, aby mohli rozplietať formu i obsah jeho diel. Taká „zrada“ sa neodpúšťa.
Vzácna jednota doterajších názorov na Jakubiskov film v mnohom pripomína post coitum. Všetci vieme, aký je to stav. Kto zabudol, nech si prečíta príslušnú kapitolu sexuológie alebo nech ide na film po druhý krát. Výstižne mu to vysvetlí Sandra Pogodová v roli študentky, ktorá si privyrába na štúdia medicíny prostitúciou na vedľajší úväzok.
PhDr. Milan Stanislav Ženčák
