Držať v ruke konkrétny prozaický text, ktorý vyšiel knižne pod názvom Nenapísaný román (Koloman Kertész Bagala, Levice 2004), prečítať si ho a zistiť, že ide, ale aj nejde o autorskú mystifikáciu, lebo ten román je naozaj napísaný - to je zvláštny zážitok. Navyše, ak autor pôsobí na filozofickej fakulte, prednáša literárnu vedu a popri teórii sa venuje aj písaniu prózy (Žobráci, Pieseň o studničnej vode, Temporálne poznámky).
Stanislav Rakús preukázal v oboch týchto žánroch vzácnu variabilitu i originalitu, ktorá v Nenapísanom románe nadobúda ráz špecifického experimentu, vyvolávajúceho prvú otázku: ak je autor literárny vedec, a teda vie aj teoreticky, ako sa píše próza, píše sa mu ľahšie? Nebrzdí to teoretické v ňom spontánnosť umeleckého vyjadrovania?
Rakús vyriešil tento problém svojským spôsobom, doslova ho vtelil do románu ako jedno z jeho epických pásiem, ako tému, lebo Nenapísaný román sa zaoberá aj písaním románu. V hlavnej postave odborného asistenta na univerzite je veľa autobiografickej skúsenosti. Jeho Adam Zachariáš prednáša tiež literárnu vedu a píše tiež prózu, no nie je Rakúsovým alter ego. Ale tu sa už dostávam k jadru samotného diela.
Rakúsova kniha - takisto ako novela Temporálne poznámky - sa odohráva v prostredí vysokej školy za čias normalizácie a má jasne karikatúrny zámer. Nie sú to však lacné výsmechy vyučovacieho procesu, ani opis ideologických znetvorenín, ale portréty jednotlivých profesorov, docentov a asistentov, odtienené mierou ich servilnosti voči režimu, ktorú spôsobujú ich individuálne povahy, zbabelosť, strach, túžba po kariére, štréberstvo, ale aj ich čudáctva a záľuby, kde dominuje najmä alkohol.
Autor predvádza svojrázne typy pedagógov jednak vo fakultnom prostredí, kde je najdôležitejšie predstierať činnosť, jednak pri brannom dni, kde jednotlivcov vykreslil s pôvabnou iróniou, počnúc ich oblečením a končiac dôsledkami ich stupňa opitosti.
Galéria týchto postáv sa značne rozšíri, keď Zachariáš po nútenom odchode z univerzity nastúpi na protekčne získané miesto v divadle. No hoci mu tam nikto nepovie, čo má robiť, v hlave mu to pracuje na plné obrátky, a keď má v hlave (čiže keď popíja), postáva sa mu v krčmách všeličo, ale nič nie je nadarmo, lebo v Zachariášovi neustále mátoží spisovateľ. Rakús dokázal jeho všakovaké situácie a duševné stavy skĺbiť tak rafinovane, že raz ich môžeme vnímať ako súčasť Rakúsovho písania, raz ako súčasť písania Zachariášovho, lebo táto čudácka postava si už celé roky sústavne zaznamenáva všetko, čo zažije, ako možný literárny materiál.
Pásmo rozprávača niekedy na nerozoznanie splýva s pásmom postavy: Zachariáš často teoretizuje na úrovni Rakúsovho myslenia o literatúre, no neraz v rámci autorskej stratégie dochádza k zámernej deformácii výrokov až do smiešneho nezmyslu. Dejotvorným prvkom románu sa stane dokonca niekoľkostranový úryvok z novely, v ktorej Zachariáš hľadá autora, lebo sám už publikovať nesmie, no zároveň sa vžíva do pozície čitateľa a vedecky formuluje jeho prípadné námietky.
Aby to nebolo také jednoduché, Rakús si vymyslel postavu vášnivého rozprávača Andreánskeho a jeho pestré zážitky, najmä z opileckých štádií, vsúva do deja, prepletajúc ich tiež dokonale groteským literárnovedným výkladom (scéna v jedálnom vozni).
Rakúsovo výmyselníctvo sa výborne uplatnilo aj v rovine rozličných vyjadrovacích štýlov (nespisovný jazyk, či výrazivo viacerých postáv) a s určitou rezervou môžeme chápať aj Zachariášove špekulácie o pojme nenapísanosť, ktorú vysvetľuje ako "istý typ nezavŕšeného celku".
Je dobre, že Rakús napísal svoj Nenapísaný román, ktorý paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru.
