
Na snímke vľavo Michael Haneke (1942), študoval filozofiu, psychológiu a divadelnú vedu vo Viedni. V rokoch 1967–70 pracoval v nemeckej televízii, neskôr ako divadelný režisér v niekoľkých nemeckých a rakúskych mestách. Po niekoľkých televíznych filmoch debutoval hraným filmom pre kiná v roku 1988. Na snímke vpravo Isabelle Huppertová a Benoit Magimel v Pianistke. FOTO – REUTERS
„Michael Haneke je Rakúšan, študoval vo Viedni, ale Rakúsko nemá rád, tak žije vo Švajčiarsku,“ povedal vo svojom úvode k jeho filmu Martin Ciel, zostavovateľ sekcie nezávislého filmu na Medzinárodnom filmovom festivale. „Ale ani Švajčiarsko nemá rád,“ dodal Ciel po chvíľke. „Vlastne vôbec nemá rád ľudí, a tak nakrúca filmy.“
Miniretrospektíva Michaela Hanekeho patrí k vrcholom tohto ročníka bratislavského filmového festivalu. Jeho filmy sú niekoľko rokov pravidelne zastúpené na festivale v Cannes. Tento rok tam zaznamenal svoj najväčší úspech: film Pianistka nakrútený podľa novely rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinek získal tohtoročnú Veľkú cenu poroty a hlavná predstaviteľka, francúzska herečka Isabelle Huppertová, aj jej partner Benoit Magimel cenu za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe. Pred niekoľkými dňami sa stala Huppertová za túto rolu aj Najlepšou európskou herečkou v Berlíne.
Schumann v autokine
Pianistka – a učiteľka klavíra – Erika Kohut hrá celý deň Schumanna. Večer sa vracia do domácnosti zariadenej paličkovanými dečkami, kde ju čaká jej matka, s ktorou sa celý svoj život delí o jednu posteľ. Niekedy z tohto kráľovstva porcelánových bibelotov za sklom utečie, civí na milencov v autokine a v ušiach jej znie – čo iné? – Schumann.
Romanca s jej žiakom – ktorú kamera kruto sleduje až na toaletu – je celkom iným typom filmovej erotiky, ako priniesli súčasné francúzske romány a filmy. Nie nahota, ale obnažovanie – všetko obscénne, povedal Haneke pre denník Der Standard, sa tu odohráva v hlave. „Nemám žiadne city,“ zúri Erika „a keby som aj nejaké mala, určite by nad nimi zvíťazila moja inteligencia.“ Lenže nezvíťazila: sú tu jej sny a erotické túžby. Erika túži po fackách, kopancoch do brucha. Jej žiak Walter sa však pýta: „Smiem ťa pobozkať na krk?“ Pri druhom Walterovom pokuse však fantázia preskočí hranice skutočnosti a stane sa ňou – v scénach, ktoré už niektorí označili za antiporno. Pravdu a lásku musí publikum zanechať v šatni. V rakúskych kinách diváci z filmu odchádzali.
Chodiace rekviem
Michael Haneke už v predchádzajúcich snímkach podkopáva klišé daného žánru: Funny Games bol paródiou na thriller. Pianistka zasa paroduje melodrámu, útočí na všetky jej nástroje. „Pre Hanekeho predpokladá akt pozerania istý sadizmus publika,“ napísali o ňom Francúzi v Le Monde. „Svoje ponuré fantázie vždy umiestňuje do strašidelného hodnotového vákua.“
Isabelle Huppertová je dokonalou „ženou bez vlastností“, ženou bez vôle. Majsterkou nebadaných pohybov úst, nenápadných gest, ktoré akoby ani neboli. „Bez nej by som tento film ani nezačal robiť,“ povedal Haneke pre týždenník L‘Express. Práca s hercami je na filmovaní to najlepšie, tvrdí ostatne Haneke, všetko ostatné je len stres.
Erika patrí podľa Hanekeho k „ženám mnohých tvárí“, ktoré nemajú nijakú vlastnú. Stane sa z nej dead woman walking, chodiace rekviem, pohybuje sa viedenskými ulicami, cítiac, že neexistuje. Keď sa film skončí, príbeh pokračuje morálnym vákuom, ktoré nás bude ďalej strašiť.
Univerzálna trauma
Polovicu postáv v tomto veľmi rakúskom príbehu hrajú Francúzi a pre nemecký trh ich museli nadabovať. Michael Haneke zámerne pracuje s medzinárodným obsadením. „Pri mojich prvých filmoch ľudia reagovali tým, že Rakúsko musí byť hrozné, chvalabohu, že tam nežijeme. Lenže tak to nie je. Takto to nechcem, chcem, aby tá trauma bola univerzálna.“
Rakúski recenzenti analyzujú, čo vo filme zostalo z Jelinekovej textu, respektíve čo z neho zostať malo alebo mohlo. Ale vyhlasujú: zlato pre Hanekeho je zrkadlom kultúrnej politiky v celej jej trápnosti. V Rakúsku sa už desaťročia diskutuje, či vôbec rakúsky film existuje, aký by mal byť a že ho treba podporovať. Svetový režisér Michael Haneke Rakúsko opustil a zdá sa, že ho vôbec nepotrebuje. Počas minuloročného ročníka Berlinale si vo festivalovom bulletine zaplatil inzerát s textom: „NIE rasizmu, xenofóbii a antieurópskemu provincionalizmu.“ Čiže nie Haiderovi.
Filmy jedného z najvýznamnejších a najoceňovanejších európskych režisérov Michaela Hanekeho sa na bratislavskom MMF premietajú tento týždeň. Do slovenskej distribúcie sa jeho Pianistka dostane vo februári.