Ak je živé i mŕtve telo artefaktom, potom je logicky aj na predaj

Igor Bauersima, Réjane Desvignes: Tattoo * Divadlo Aréna * Preklad: Peter Lomnický * Dramaturgia: Martin Kubran * Scéna: Tom Ciller * Kostýmy: Marija Havran * Réžia: Martin Kubran * Hrajú: Henrieta Mičkovicová/Lucia Hurajová, Szidi Tobias, .

FOTO - OLEG VOJTÍŠEK

Extravagantný britský výtvarník Damien Hirst sa do povedomia verejnosti dostal predovšetkým vystavovaním rozpolených zvierat naložených vo formaldehyde - nijakých jašteričiek, ale kráv či oviec. Telo - živočíšne i to ľudské - sa dnes viac ako inokedy predtým stáva objektom umenia. Rapper Eminem si návrhy na tetovanie svojho tela robí sám, obnažovanie je súčasťou jeho imidžu. Ak je živé i mŕtve telo artefaktom, potom je logicky aj na predaj. Láska po prvý raz, láska po druhý raz, kto dá najviac za priateľstvo či za zradu?

Divadelnú hru Tattoo napísala autorská dvojica. Český emigrant Igor Bauersima ju vytvoril spolu so svojou životnou partnerkou Réjane Desvignes. Rozdvojenosť autorského prístupu môžeme vnímať pozitívne, ale ani nemusíme. Striedanie štýlu, rytmu i nálad predstavuje určite výzvu, ale i inscenačný problém. Najnovšia produkcia Martina Čičváka sa však akoby lámala na nezvládnutí žánrovej zmesi, ktorú text obsahuje. Hra narába strihovou filmovou rečou, rapom, ale aj prostriedkami bulváru. V kontexte inscenácie pôsobia predovšetkým postavy Freda a Ley ako z inej opery - a oni doslovne aj sú. Predpovedateľné dialógy sa ťažko hrajú inak, ako boli predvedené. Rozuzlenie celej hry prichádza tiež v štýle Gogoľa, akoby sa na konci čítal list revízora odhaľujúceho pretvárku miestnej spoločnosti. Okrem vzorky divadelných konvencií však autori ponúkli aj scény, ktoré ašpirujú na zážitky z inej galérie. Chúlostivé "filmovanie" na podstavci v galérii - sex je tiež umeleckým dielom - vyvolalo svojím decentným spracovaním spontánny potlesk publika.

Jozef Vajda si môže pridať neľahkú postavu Tigra do svojho umeleckého životopisu. Do postavy galeristky je rovnako výborne obsadená Szidi Tobias. Fred a Lea zvádzali ich predstaviteľov Alexandra Bártu a Luciu Hurajovú ku komike. Za rozmazaný výsledok je však podľa mňa prvotne zodpovedný autor a režisér, až potom herci, ktorým riskantné žánrové prelínačky nemohli nerobiť problémy. Jaromír Nosek ako Alex je postavičkou vzbudzujúcou emócie už svojím vzhľadom, herecké naplnenie jeho roly má však okrem hudobných vložiek isté limity.

Tom Ciller vytvoril scénu vhodnejšiu pre svetelné efekty a filmové dokrútky ako pre ľudí. Najmä v scénach odohrávajúcich sa v malom byte sa herci nemajú čoho chytiť, takže bezradne postávajú s pohľadom upreným do obecenstva. Najväčším problémom je však nevýrazné výtvarné riešenie plastifikovaného tela, ktoré celej čiernohumornej zápletke berie silu. Tento detail je nastraženou bombou - určite by sa o ňom lepšie čítalo, ako ho na scéne zobrazovalo. Civilné kostýmy Marije Havran dobre charakterizujú postavy i situácie. Výber hudby robený Bauersimom i Čičvákom je cielene banálny, na môj vkus až priveľmi.

Šokujúca výpoveď o tomto svete sa teda následkom niektorých menej šťastných inscenačných riešení dostáva občas do emočného vzduchoprázdna. Morálne a umelecké problémy, ktoré postavy riešia, unikajú reálnemu svetu a strácajú temporytmus. Je to škoda. V dobe, ktorá je veľkou reality show, nie je voľné narábanie s ľudským telom neaktuálnou témou. Napriek niektorým výhradám k spracovaniu však nie je obrázok vytetovaný na pokožke divadla Aréna celkom bez zaujímavosti.