Ivan Kadlečík (1938) patrí medzi najsvojráznejších slovenských spisovateľov. Už len žánrovo: je autorom literárnokritických a literárnohistorických statí, próz, básní, esejí, fejtónov, denníkov, epistolárnych posolstiev - niektoré z týchto textov vyšli najprv v samizdate (Kadlečík bol totiž v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zakázaný) - a len potom sa s nimi mohla oboznámiť verejnosť.
Ale aj žáner samotný je u neho skôr hybrid než čistý tvar, akoby sa v každej knihe drali na povrch všetky Kadlečíkove umelecké sklony a naliehavé idey, predtým potláčané a v danom čase nepublikovateľné. Na tento moment som už upozornil v recenzii jeho knihy Hlavolamy roku 1995 a teraz pri opätovnom čítaní reedovaného diela Lunenie (Koloman Kertész Bagala, Levice 2004) sa mi to nanovo potvrdzuje ako jedna zo zvláštností jeho tvorby. Tak trošku tatarkovská.
Kadlečík rád dáva svojim prácam rámcovacie názvy: napríklad Hlavolamy, Vlastný horoskop, Taroky, Lunenie. Vidím v tom okrem hry i úsilie dostať pod jednu strechu pestrú zmes nápadov, reflexií, meditácií, anekdot, príhod, ktoré by si inak vyžadovali určitú systematizáciu. V knihe Lunenie prišiel na zaujímavú myšlienku: známu rozprávku O dvanástich mesiačikoch použil na pomenovanie dvanástich kapitol, pričom ponechal aj staré názvy mesiacov (Veľký sečeň, Malý sečeň atď.) a rozprávkový motív Marušky a Holeny zasa primiešava do jednotlivých odsekov, raz ústrojne, inokedy menej ústrojne. Z čisto formálneho hľadiska ide teda v knihe viac o kaleidoskop než o ucelenú štruktúru. To však vonkoncom nie je chyba a táto pestrosť knihe neškodí, ale pomáha.
Lunenie zahŕňa Kadlečíkove zážitky zo sveta empirického i predstavového, autor píše skôr to, čo si myslel, než to, čo si vymyslel. Fragmentárnosť jeho textov však neumožňuje nejaký enumeratívny súpis problémov, ktoré kniha obsahuje, isté je len toľko, že Kadlečík odhalil svoju duchovnú tvár, svoj nepodkupný charakter. Vidieť to buď v situáciách, keď ešte vládla nesloboda, alebo keď už nastal ten dlho očakávaný výdych.
Hoci je Kadlečík predovšetkým človek ducha a duchovna, prechádzajúceho neraz až do religiozity, dokáže vychutnať aj rozkoše zmyslové, pozemské, ako vysvitá z jeho spomienok na stretnutia s priateľmi (Vaculík, Filip). A v tomto rámci si dovolí aj malé frivolnosti. Na niektorých miestach si Kadlečík zaznamenal len myšlienku, často vo forme sentencie alebo maximy, či už o literatúre ("Tvorba je aj milosť, aj zatratenie"), či o bytí ("Všetko je ubúdanie, len ubúdania neubúda"), či o moci ("Mať politickú moc a úrad: koniec kritického intelektu"), alebo o charaktere ("Dobrého je vždy málo: čoho je veľa, aj podľa zákonov trhu stráca hodnotu").
Inde zasa krátko komentuje nejaké umelecké dielo, zacituje nejakého filozofa, zminirecenzuje nejakú knihu (B. Kováč, P. Vilikovský, J. Patarák), zamyslí sa nad zázračnosťou jazyka a slova vôbec. Nemohol, pravda, vynechať hudbu, lebo tá je pre praktizujúceho organistu vrcholom umenia, ktorým sa poeticky nadchýna a ktorého tajomstvá dokáže preložiť do zrozumiteľných obrazov.
Kadlečíkove "miniatúrky", ako ich sám nazýva, majú zvláštne čaro: pokojne sa v nich znáša všedné so sviatočným, nízke s vysokým, morálne s moralizujúcim, banálne s výnimočným, okrajové s kľúčovým. Okrem espritu je tu aj vtip, humor, sebairónia. Tento neobyčajne vnímavý spisovateľ, ktorý cíti a ctí si svojich predkov (často sa vracia k hrobom), neraz popustí uzdu rétoriky a pátosu až príliš. Viem, že je to zámer a dokonca žáner, no jazykové archaizovanie najmä v slovoslede a v lexike predsa len dosť kričí, na rozdiel od autorovej náruživosti pri slovných hrách, hračkách a hračičkách.
Autor: JOZEF BŽOCH(Autor je literárnym kritikom)
