Martin Šulík. FOTO - ČTK
Martin Šulík (1962) je považovaný za režiséra, ktorý ako jeden z mála udržiaval v poslednom období tenkú niť kontinuity slovenskej kinematografie. Tri jeho filmy - Záhrada, Všetko, čo mám rád a Orbis Pictus - sa v ankete Slovenskej filmovej a televíznej akadémie o umelecky najhodnotnejší film 90. rokov objavili v prvej desiatke. Jeho snímka z minulého roka - Krajinka - zase získal Cenu Ruda Slobodu za najvýznamnejší autorský čin v oblasti tvorby audiovizuálnych diel.
Včera bol na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave premiérovo uvedený Šulíkov film s názvom Nenakrútené filmy Juraja J. Polhodinový dokument bude mať svoju druhú projekciu na festivale dnes o 15.15 h.
Traja o troch
Nenakrútené filmy Juraja J. - čiže Juraja Jakubiska je súčasťou projektu Traja o troch, ktorý vznikol z nápadu Mira Šindelku a jeho produkčnej spoločnosti Film Factory. Koproducentom je Slovenský filmový ústav. Martin Šulík, Juraj Johanides a Miro Šindelka chcú v ňom predstaviť Juraja Jakubiska, Ela Havettu a Dušana Hanáka. Podľa Šindelku bude premiéra kompletného projektu v polovici budúceho roka.
„Snažíme sa sledovať kontinuitu generácií a tento dokument je aj istým vzdaním pocty,“ povedal v rozhovore pre SME Martin Šulík. „Všetci sa narodili v jednom roku - 1938 a ich osud je veľmi úzko zviazaný s históriou našej kinematografie. V šesťdesiatych rokoch zmenili tvár slovenského filmu. Vtedy nakrútili svoje najvýraznejšie diela. Normalizácia im znemožnila pracovať na svojich projektoch, žiaľ, Havetta sa už pádu režimu nedožil. No a v súčasnosti je to rôzne. Jakubisko nakrúca v Prahe a Hanák márne zháňa financie na svoje projekty.“
Nenakrútené filmy
Materiál o Jakubiskovi sa začal rozrastať a Martin Šulík sa rozhodol nakrútiť dva filmy. Prvý s dĺžkou 90 minút sa nazýva Monológ Juraja J. a rozpráva o Jakubiskových filmoch a situácii, v ktorej vznikali. Pretože sa svojou dĺžkou nedal vtesnať do projektu Traja o troch, Šulík sa rozhodol, že nakrúti ešte jeden kratší film. Volá sa Nenakrútené filmy Juraja J. Za kamerou sa striedali Martin Kollár a Norbert Hudec a je pilotným dokumentom Traja o troch.
„Dokument sme nakrútili počas troch dní, ktoré si Jakubisko pre nás vyčlenil, hoci mal nabitý program. Je záznamom jeho rozprávania o filmových projektoch, ktoré nenakrútil,“ hovorí Šulík. „Bolo ich štrnásť, pričom režisér v dokumente rozpráva o desiatich. Spomeniem z nich aspoň jeho spoluprácu s Kunderom, rozprávku, ktorú chcel robiť s Albertom Benignim, či jeho príbeh o tom, ako mu vystrihli Allena Ginsberga zo školského filmu. Ktovie, akoby vyzeral slovenský film, keby sa niektorý z týchto projektov realizoval. Preto dokument beriem aj ako film o šanciach, ktoré zostali nevyužité.“
Hoci tieto Jakubiskove idey nenadobudli konkrétny filmový tvar, miera ich dotiahnutosti je vysoká. V podobe technických scenárov, obhliadok a nafotenia prostredí, v ktorých by sa nakrúcalo a, samozrejme, cez povestné storyboardy - akési výtvarné skicáre k jednotlivým scénam.
Šesťdesiate roky
Samotný Šulík si uvedomuje priamu nadväznosť na generáciu slovenských filmárov narodených v roku 1938. Podľa neho nepoznačili len československú kinematografiu, ale v čase, keď vznikali ich vrcholné diela, patrili k európskym autorom. „Je škoda pre celú slovenskú kultúru, že v súčasnosti už tvoria menej,“ hovorí Martin Šulík.
„Preto bol jedným z dôvodov nakrútenia dokumentu aj fakt, že mladá generácia už nepozná Jakubiskove staršie filmy. Myslím na šesťdesiate roky, na jeho absolventský film Čakajú na Godota, dokumenty Komisári, Vysťahovalec, ale aj jeho celovečerné filmy Kristove roky, Vtáčkovia, siroty a blázni, či Zbehovia a pútnici. Zároveň si uvedomujem, že menšia dostupnosť týchto filmov vyplýva aj zo zmeny distribúcie.“
Jakubisko na záver dokumentu hovorí, že o nenakrútených filmoch sa dá rozprávať, ale nie teoretizovať. Možno, že keby ich nakrútil, bol by iný a otvorili by sa mu cesty, ktoré zostali len tušené.
A Martin Šulík? „V celovečerných filmoch mám pauzu, ale pre Českú televíziu dokončujem dokumentárny film o Pavlovi Juračkovi, ktorý pôsobí ako koláž z jeho denníkov, no takisto zachytáva obdobie konca šesťdesiatych rokov v českej kinematografii po okupácii sovietskymi vojskami. A čo príde ďalej - uvidíme.“
