Slováci takí ignoranti, že nenosia nový Mullerov album vo vrecku. Oni ho v Prahe počúvajú denno-denne. To len Slováci si svojho svetového speváka nevážia. Režisér bol ochotný zaplatiť taxík, len aby mu niekto cédečko aj s aparatúrou doniesol.
Richard Muller má opäť nový album.
Ako sa album predáva?
Ešte nikdy som nezažil situáciu, keď mi priamo pri krste cédečka odovzdali Zlatú platňu za predaj. Českú i slovenskú.
Urobili by ste ho aj s tým rizikom, že sa nebude predávať a páčiť? Je tvorba u vás nakopenie pocitov alebo ju beriete aj z pohľadu obchodníka?
Nikdy v živote to neberiem z pohľadu obchodníka. Ja totiž nie som ochotný sám sebe klamať. V živote by som nevydal niečo len kvôli tomu, že je šanca to predať. Táto brandža je dobrodružná, človek si nikdy nemôže byť istý, že niečo, čo je dokonale predpripravené na nejaký potencionálny úspech, aj úspešné bude.
Nekalkulujete ani s hitmi?
Nikdy v živote. Všetko sú pesničky, ktoré chcem, aby na platni boli.
Ešte vo februári, keď ste začínali prácu na 01 ste povedali, že album má ambíciu stať sa "prvou hit-platňou nového tisícročia na Slovensku." Stalo sa?
To som v živote nepovedal, ale tiež som to niekde čítal.
A nestotožnili ste sa s tým?
Absolútne nie. Ja takéto vyhlásenia neakceptujem.
Je absolútne jasné, že absolútne rád používate absolútne pojmy. Nekonečne, abolútne, vždy, maximálne - všetko vnímate takto extrémne?
Neuznávate, že veci by mohli byť niekedy aj v strede?
Nikdy som si to neuvedomil. Zamyslím sa nad tým.
K tomu, že avizovaná spolupráca so Šebanom na albume neprebehla, ste povedali, že uznávate ľudí ako slobodných a preto ich rozhodnutia nesúdite.
Ako chápete slobodu?
Ako - ži a nechaj žiť.
Má sloboda podľa vás pravidlá, alebo je prepuknutím originality?
Snažím sa žiť slobodne najviac, ako sa dá, s tým, že som šťastný, pokiaľ tá moja sloboda neubližuje druhým.
Dnes žijete v Čechách. Ako vnímate české kolegiálne a konkurenčné prostredie?
V Čechách žijem presne toľko ako na Slovensku. Pôsobím tam od 86 roku, takže si žiadne rozdiely neuvedomujem. Najmä v poslednom čase mám to obrovské šťastie, že sa s kolegami nestretávam veľmi často. Niežeby som nechcel, ale - našťastie - už nemusím absolvovať rôzne estrádne programy televíznych spoločností. Ani si nepamätám, kedy som naposledy niekoho stretol.
Nemusíte - to znamená, že účinkovanie bolo pre vás vždy len príťaž?
V podstate vždy.
Intenzitu návratov na Slovensko ste nezmenili. Priateľstvá a kontakty tiež?
Nič sa nezmenilo. Nepociťujem žiaden rozdiel medzi fungovaním dnes a v minulosti. Asi sa len opticky zdá, že moje pôsobenie v Čechách je dnes expanzívnejšie. Ja si to nemyslím.
Zdá sa, akoby sa vám tam dostávalo viac obdivu. Slováci vám majú radi, Česi vás žerú...
Presne tak isto ma žerú aj niektorí Slováci.
Názvy vašich albumov, dátumy ich krstu, dĺžka trvania vždy využívajú mágiu čísel. Hovoríte, že interpretácie sú rôzne a ponechávate v tom poslucháčovi slobodu. Máte vzťah k okultným, pafilozofujúcim či papsychologizujúcim smerom?
Nič také by som tam nehľadal. Čísla vystúpili do popredia pri cédečku Müllénium live. Teraz sa album volá 01 kvôli tomu, že - priznám sa - nevedel a nechcel som si predstaviť, že by som ho nazval nejakým slovom.
Ale vyzeráte, akoby ste pri odhalení súvislostí s číslami mali radosť.
Možno je tam nejaká ambícia trochu to ozvláštniť, ale v rámci štandardných noriem.
Iste ste novinárov podnietili k titulným stránkam a článkom aj vy sám svojim konaním. V určitom okamihu to preklenulo hranicu a stalo sa vám to nepríjemné. Čo teraz pri takých článkoch cítite? Je v tom aj hnev?
Osobne som si na to zvykol, ale zatiaľ si na to nezvykli ľudia z môjho okolia - tí najbližší. Pravdepodobne tým trpia oveľa viac ako ja.
A ako vyzerá, keď sa Richard Muller teší? Kedy intenzívne prežívate pocit šťastia?
V poslednom čase dosť intenzívne a každú sekundu dňa, ktorý odžijem vždy do konca. Sú to detaily, spojené s mojou profesiou, rodinou, deťmi. V tomto sme všetci na jednej lodi. Pocit šťastia je obrovský, som zvedavý, kedy poľaví. Pripravujem sa už aj na to.
Vidí okolie, že sa Muller teší, alebo to ani nepostrehneme?
Čo ja viem, na to sa musíte spýtať okolia.
Po návšteve Ameriky boli sprístupnené vaše fotografie nielen na výstave, ale aj knižne. Amerika na vás zapôsobila. Fotili ste dvojičky?
Áno, dokonca na obálke tej knihy je chlapík, ktorý ich má pred sebou. Nesnažím sa z toho robiť bubliny, nemám chuť z toho ťažiť, to by bolo krátkozraké.
Aký máte pocit z toho, čo sa udialo v Amerike?
Strašne brutálne, absurdné a agresívne. Ale presne takýmto istým spôsobom si dovolím charakterizovať to, čo teraz Američania nazývajú odvetou. Považujem to za nechutnú frašku a som prekvapený, že takmer celý svet je ochotný na to naletieť.
Nedávno skončil Medzinárodný festival fotografie 2001, na ktorej vystavovali vaše fotky v pezinských múzeách a viechach v spoločnosti takých fotografov ako Robert Vano, Jaro Sýkora, Yuri Dojc. Polichotilo vám to?
Iniciátorom bol Martin Črep, môj kamarát, ktorý fotil obálku nového albumu. Oslovil ma ako kamaráta, neberiem to ako ocenenie schopností. Zámerne som nevybral cyklus fotiek z Ameriky, pretože to sú fotky amerických emblémov, neživých objektov. Sem som vybral zábery, ktoré prezentujú ľudí.
Fotografujete ešte?
Znovu sa tomu začínam venovať, ale fotím úplne iné veci.
Ešte stále sa bojíte fotiť ľudí?
Už ani nie, aj keď to stále považujem za drzosť. Mám pocit, že keď niekto niekoho fotí, tak akoby mu vchádzal do obývačky. A ak sa s niekým dohodnete, že ho chcete fotiť, v tom momente je informácia z tváre a výrazu o inom.
A keď ste objektom vy?
Často je to absolútne chrapúnstvo. Už presne viem, ktoré sú tie adekvátne situácie - na fotografovi evidentne vidieť chuť odprezentovať človeka v najnepríjemnejšej podobe. Iná vec je, ak som dohovorený na fotenie k rozhovoru.
Vašim koníčkom bolo aj cestovanie. Chodíte stále poznávať svet?
V poslednom čase sa o to znovu snažím, teší ma to. Zahraničné cesty sú pre mňa zaujímavé absolútnou slobodou. Totálne uvoľnenie. Keď vystúpim z lietadla, nikto ma tam nepozná. Môžem ísť kamkoľvek, sadnúť si kdekoľvek, som tam neznámy človek, a tým pádom sa cítim uvoľnenejší, prístupnejší, kreatívnejší, čo sa nápadov týka. Ja totiž žijem z nápadov.
Vyskúšali ste si aj moderovanie, veľkých programov aj relácie na TV Luna. Nebránili ste sa pozývať si kontroverzných hostí. Vaša filozofia bola šokovať alebo nedať sa strhnúť všeobecným názorom?
Vždy som postupoval podľa veľmi jednoduchého kľúča - mať tam človeka, ktorý ma zaujíma. A ak všetko dobre pôjde, bude to tak aj naďalej. Ten kľúč sa nezmení.
Ako to myslíte?
Od novembra začíname nakrúcať reláciu pre STV. Pôjde však až v januári.
Nová relácia?
Áno, len nebude naživo. Umožňuje to širokú postprodukciu. Na jednej strane ma to teší, ale na druhej je to nebezpečné Mnohí potencionálni hostia by si mohli do druhého rána rozmyslieť, čo povedali. Nebezpečné to môže byť aj v rámci schvaľovania, hoci ja sa v tom cítim slobodný. Jasne som producentovi naznačil, že v prípade akéhokoľvek problému z toho vycúvam. V dnešnej situácii naozaj nepotrebujem mať vlastný televízny program.
Pod akým názvom pôjde táto talkshow?
Chcel som pôvodný Mullerád, lebo ho považujem za dobrý fór, ale spoluscenárista Marek Orel prišiel s názvom Promulle. Priznám sa, že to ma nadchlo.
Ľudia dodnes spomínajú na vašu spoluprácu s martinským divadlom, pre ktoré ste urobili hudbu k predstaveniu Baal. Vraj niečo podobné chystáte s Porubjakom v Brne.
To je hudba budúcnosti. Nebudem o tom hovoriť, lebo by som sa baal, že to nevyjde.
Imidž. Niekedy vám šili obleky na mieru, dnes ste v civile pri akejkoľvek príležitosti.
Videl som koncert, ktorý Američania vyrobili pre svojich hrdinov a videl som famózne hudobné výkony interpretov, prvýkrát v živote mimo akejkoľvek šou a pretvárky. Na druhý deň som mal koncert a rozhodol som sa, že prvýkrát po pätnástich rokoch už nemám chuť používať akékoľvek kostýmy. Z môjho pohľadu je to revolučné rozhodnutie. Okamžite prišli reakcie, že v čiernom obleku vyzerám lepšie, štíhlejšie. V prípade, že mám niekoho zaujať tým, že vyzerám dobre v nejakom obleku, tak radšej ho zaujať ani nechcem.
Autor: Kata Račková / Foto: Ľuboš Pilc
