„Je ešte voľné miesto šestnásť? Musí byť voľné, mám naň lístok,“ hovorí mladý návštevník. Krčím sa na jeho mieste, zatiaľ čo on si sadá v jednej z najmodernejších kinosál Bratislavy na schody, lebo už bežia titulky. Začína sa premietanie Intimity francúzskeho divadelného a filmového režiséra Patricea Chéreaua, jeden z vrcholov Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. Film je francúzsky, posvätený najvyššou cenou z festivalu Berlinale. Kino je obsadené do posledného miesta.
Medzinárodný filmový festival Bratislava uvádza takmer výlučne filmy, akým sa hovorí náročné. Zostavovatelia programu celý rok obiehali všetky prestížne festivaly a vyberali na nich snímky, ktoré osem dní ponúkajú v ôsmich moderných kinosálach najväčšieho filmového komplexu na Slovensku – v hypermarkete Polus, kde zlatá mládež trávi celé dni a kam noha tradičného klubového diváka vojde málokedy.
Program bratislavského festivalu vcelku verne odráža súčasný stav svetovej kinematografie. Pre slovenské publikum je to príležitosť zaznamenať aspoň jej obrysy. Osou festivalu je medzinárodná súťaž druhých hraných filmov, sekcie Nezávislé kino, Európsky film a absolútny top tvoria Predpremiéry. Filmy niektorých strhnú a iných nudia, ale dokopy skladajú správu o myslení a cítení moderných ľudí – niečo ako cesta okolo sveta.
České snímky Anděl Exit či Paralelní světy boli vypredané, plno bolo na európskych filmoch Psie dni, Pod pieskom, na americko-brazílskom Bozku pavúčej ženy či na slovenskom dokumente Pavla Barabáša Mustang. Na snímky, o ktorých sa dá niečo tušiť, sa ľudia hrnuli. Slovenské publikum má v podstate rovnaký vkus ako podobný typ divákov vo veľkých západných metropolách.
Tretí festivalový ročník zaznamenáva boom návštevnosti – stojí sa na lístky európskych kinematografií, na tie thajské či iránske sa chodí aj popoludní. Dvanásť rokov v kinách kraľuje Hollywood a distribúcia tvrdí, že divákov nič iné nezaujíma. Ale cestovať do Karlových Varov, chodiť na Febiofest, prísť do Polusu na filmy sa stáva čoraz väčšou módou – tak ako folkové koncerty pred pätnástimi rokmi. Nie to náročný, ani len zvedavý divák totiž väčšinu roka nemá v slovenských kinách veľmi na výber. Čokoľvek neobvyklé je tak u nás hneď kultúrnou udalosťou.
Aj Bratislava však už začala servírovať filmy s eleganciou, snobizmom a obradnosťou, bez provinčného nutkania dať si požehnať stopercentne vekom overenou hviezdou. Z kín odchádzajú ľudia rozrušení do krajnosti. Tak ako z Morettiho filmu Synova izba, ktorý tento rok zvíťazil v Cannes: bez citového vydierania, s úsporným, ale krajne intenzívnym výrazom, tragikomicky opisuje Moretti to najhoršie, čo človeka môže stretnúť. Sám hrá hlavnú úlohu psychoanalytika, ktorý po synovej smrti pochopí, že nie je schopný pomáhať pacientom.
Nanni Moretti, ironický kronikár moderného Talianska a európska obdoba Woodyho Allena, pred niekoľkými rokmi prešiel martýriom rakoviny a jeho skúsenosť s hraničnou životnou situáciou na filme vidieť. Scéna, v ktorej Moretti tajne plače, zatiaľ čo mu klient rozložený na kanape vykladá o svojich starostiach, patrí k vrcholným filmovým okamihom posledných rokov.
Návštevnosť festivalov vo veľkých európskych mestách každý rok rastie. Bratislava zatiaľ predala takmer dvadsaťtisíc lístkov. Menej než Viedeň, Mníchov alebo Rotterdam, ale dosť na to, aby bol úspech jednoznačný.
ANDREA PUKOVÁ
