Jeden z hŕstky Američanov, čo nikdy nemala na sebe nepoddajné, takmer nezničiteľné rančerské nohavice, vnútil svetu novú uniformu, keď osobne vyberal kostým pre hlavného hrdinu filmu Davy Crockett, kráľ pohraničia. Od premiéry v júni 1955 už tretia generácia navlieka na seba to, čo sa postupne volalo texasky, lívajsky, džíny či rifle.
Pôvodca tejto, ale aj ďalších mnohých pandémií sa narodil v nedeľu 3. decembra 1901 a dostal meno Walter Elias Disney.
Drží okrušok naopak, aby prísny otec nevidel nátierku
Selfmademan sa stal rovnakým idolom v zámorí, ako bol medzi niekdajšími Angličanmi gentleman. Americký sen je však oveľa demokratickejší, a teda príťažlivejší. Zdanlivá rovnosť šancí je neodolateľná. Úspech leží na chodníku – treba len mať fifika a zodvihnúť ho. Takáto ponuka zburcuje aj najneschopnejších… Radi zabúdajú, že džentlmenom sa možno stať len vlastným pričinením, kým selfmejdmenstvo je pod neustálou paľbou konkurencie a nečakaných okolností.
A tak sme aj my na vzdialenejších kontinentoch čoskoro hltali bestseller Z kamelota milionárom. Ostalo zväčša pri snoch, kým syn chicagského tesára odmala ťažko pracoval. Roku 1906 otec Disney usúdil, že veľkomesto kazí charakter, a pobral sa farmárčiť ku Kansas City. Starší bratia orali, najmladší Walt pásol prasce. Vidiecka idyla sa mu navždy zapíše do pamäti (svedčí o tom hlavne ulica v Disneylande, ktorá je detailným obrazom marcelinskej Main street). Rolu 1910 oslabí farmára zápal pľúc, zbaví sa hospodárstva a kúpi roznáškovú službu. Malý Walter vstáva o tretej v noci, spočiatku nosí noviny do päťdesiatich domov, ale ako rastie, okruh sa rozširuje a drina úmerne narastá. Časom sa mu podarí zhromaždiť súkromný kapitál, ale otec peniaze nájde… Skonfiškuje mu dvadsaťdolárovku ako „podiel“ do továrne na spracovanie ovocia – vracajú sa do Chicaga. Starší bratia unikajú z otcovho autoritárstva, Walt ostáva. Drží sa zásielkových služieb, často vynecháva školu, číta málo, lebo je chronicky nevyspaný, ale navštevuje kurz kreslenia – čo je investícia najcennejšia.
Zvykli sme si na stereotypy, že puritánske „Modli sa a pracuj“ je vynikajúcim popudom na selfmejdmenstvo. Ani Walt Disney nie je výnimkou. Rýchlo sa naučí, prečo chlieb padá na zem vždy natretou stranou: pri raňajkách drží okrušok naopak, aby prísny otec nevidel nátierku. Celý život ostane posadnutý ideálom žičlivej rodiny, kde niet telesných trestov ani psychického týrania – bude to visačka všetkých jeho rodinných filmov. Na starom kontinente sa ľudové tradície tvoria anonymne po stáročia, v Novom svete dokáže stvoriť folklór aj jednotlivec. V Disneyho prípade to dokazuje veta z oficiálneho zdôvodnenia, za čo vlastne dostáva Medailu slobody: „Umelec a impresário vo sfére zábavy, tvorca amerického folklóru.“
Nechal jednotlivé číslice pochodovať na malých nožičkách
Rovnako sme si zvykli obdivovať idealizmus mladučkých Američanov, s akým sa hnali do prvej svetovej vojny. Bolo to však zanietenie pragmatické: túžba po finančnej nezávislosti. Walt slúžil ako rovnako nedospelý Hemingway v sanitke. Ernestovi sa síce podarilo v Taliansku aj zapliesť do bojov, ale Disney mal fešácku vojenčinu: mužstvu obstarával fazuľu a cukor, dôstojníkov vozil do bordelov. K päťdesiatdolárovému žoldu si privyrábal kreslením letákov a plagátov. Roku 1919 mu bolo priam ľúto, že je už po vojne, ale rýchlo sa pobral domov. Otec mu ponúkol prácu v továrni na marmeládu a plat vo výške asi polovičnej voči predchádzajúcemu žoldu… Mladý muž odmietol, vyhlásil, že bude umelcom, a odišiel z Chicaga späť do Kansasu.
Viem si živo predstaviť jeho experimenty v garáži. Sám som bol hrdým vlastníkom premietačky s kľukou. Na kuchynské dvere som podľa ľubovôle zrýchľoval, alebo spomaľoval 32-milimetrové filmy, ba bez ujmy sa mohli zábery zastaviť – okienko nezhorelo. Zboku sa dali nasúvať komiksové pásy, v kombinácii s tieňohrou či bábkovým divadlom to bola neuveriteľná zábava.
Lenže Walt nechcel byť len interpretom… Tesne po pätnástych narodeninách uvidel film o Snehulienke (ajhľa!) s Marguerite Clarkovou. Do očí mu udreli technické chyby, hlavne nedokonalá synchronizácia – odniesol si trvalé poučenie. Od roku 1920 pracoval ako grafik vo firme, ktorá vyrábala diapozitívy. Tu ho zasvätili do animácie a naučili pracovať s fázovacou kamerou. Pracuje vo svojom garážovom laboratóriu a nosí do štúdia hotové veci. Príde takto na prvý planetárny nápad – rozhýbe litery. Po rokoch povie dcére: „Keď sme chceli zvýrazniť telefónne číslo, nechal som jednotlivé číslice pochodovať na malých nožičkách tak dlho, až kým si každá z nich nenašla svoje správne miesto.“
Číslice a písmená sa v reklamách hýbu, poskakujú a zviditeľňujú dodnes.
Po prvý raz sa vtedy v Kansas City stalo, že diváci pri reklamných šotoch tlieskali väčšmi než samotnému filmu.
Bola to akási dejinná spravodlivosť – radi totiž zabúdame, že na začiatku kinematografie stáli kreslené filmy. O fotografii sa ešte ani nechyrovalo, keď v temných jarmočných stanoch oživovali premietači etudy s rozfázovanými postavičkami.
Walt so spoločníkom Ubom Iwerksom už mali k dispozícii dobre osvetlenú miestnosť na Railroal Exchange Building a mohli si trúfnuť na rozsiahlejšie projekty. Mali konečne vlastnú kameru, starú vrátili šéfovi s návrhom, že budú vyrábať dlhšie filmy. Nepochodili, firma nechcela riskovať… A tak sa osamostatnili.
Sedel denne v sále a pozoroval, na čom sa ľudia smejú.
Filmová distribúcia tých čias bola zlatou baňou pre podvodníkov. Kradli sa nielen najúspešnejšie sekvencie, ale rovno aj celé filmy. Podielu na tržbách sa autor málokedy dožil. V týchto pomeroch mohol obstáť len človek s obchodným duchom. Disney mal kšeftárske vlohy, dokázal vždy oddialiť bankrot. Z jeho vtedajších filmov sa zachovalo máločo, jeden prelomový však áno. Píše o ňom nádejnej producentke: „Práve sme objavili čosi nové a nápadité. Do rolí sme obsadili živých detských hercov, ktorí hrajú v kreslenom prostredí, s kreslenými postavami.“
Žáner kombinovaného filmu bol na svete, snímka sa volala Alica v zemi kresieb. Stala sa rozlúčkou so Stredozápadom, Walt predal všetko, čo mal, vrátane kamery, a so štyridsiatimi dolármi sa vrátil do Hollywoodu.
Parafráza na Carrolovu Alicu vynášala, čoskoro dostal zmluvu na Alice in Cartoonland. Padal od vysilenia. Roku 1924 zamestnal prvého animátora, ba podarilo sa mu privolať aj starého kamaráta Uba Iwerksa, hoci sa v Kansase rozišli v zlom. Ale o dva roky bolo jasné, že nápad sa vyčerpáva – snímka Alica hasičom zatĺkla posledný klinec.
Walta presmerovalo producentovo želanie, aby sa hrdinom ďalšieho filmu stal králik. Slovo dalo slovo, na jar 1927 vznikol prvý film so šťastným králikom Oswaldom – predchodcom myšiaka Mickeyho, ktorý na samom sklonku nemej éry dobyje svet.
V nových podmienkach robil Disney, čo sa dalo. Vysokým prenikavým hlasom nahral myšiakovo pišťanie, platil nekresťanské peniaze za orchestre a ozvučovanie v štúdiách. S hotovou kópiou však márne obiehal distribútorov. Vo vzduchu opäť visel bankrot. Predal aj svoje obľúbené auto, aby získal dva týždne premietania na Broadwayi. Sedel potom denne v sále a pozoroval, na čom sa ľudia smejú.
Takáto škola v anonymite sa osvedčila už Chaplinovi, aj Disney čerpal poučenie z diváckych reakcií. Výsledky prieskumov sa však rôznili: kým tulák Charlie málokedy trpel na finančné suchoty, Mickey Mouse s ďalšími antropizovanými zvieratkami vznikali na úver. Pri všetkej sentimentalite dokázal Chaplin zostať umelcom – vďaka všeobjímajúcej ľúbivosti a sentimentu ostal Disney len precíznym remeselníkom.
O vrcholnej dekáde disneyovskej veľkofabriky povie napokon brat Roy, ktorý pevne držal jej ekonomické liace: „Mám nervy v ťahu, ale bolo to úžasných desať rokov, keď si robil tento veľký džob.“
Stálo to za to aj v kinách. Obecenstvo striedavo ochkalo, pospevovalo si, slzilo a smialo sa. Dospelí vedno s deťmi – dávny Waltov sen rodinného filmu sa naplnil. Z animovaných snímok, ktoré boli len výplňou filmových predstavení, sa stal samostatný celovečerný program, ktorý natrieskaval sály.
Masovému divákovi neprekážala hyperkorektná kresba postavičiek a pozadia – naopak: hovela mu. Celý Waltov gang, všetky postavičky od myšiaka po sliepku Claru, koňa Horatia, šteňa Pluta a šomroša káčera Donalda boli prekreslené do detailov (pre-kreslené v tom zmysle, ako občas pre-hrávajú herci). Naturalistické sliny, ktoré tiekli psovi Goofymu nad kosťou, či zvodné mihalnice rybky Cleo sa estétom hnusili, ale radový návštevník kina bol šťastím bez seba.
Starý lišiak dobre vie, čo si ľudia žiadajú
Vkus a zmysel pre mieru neboli Disneyho prednosťou, lenže masy, ako sa opätovne presvedčujeme, spája predovšetkým nevkus a premrštenosť. Celosvetovo. Ak niektorý štát zavrel pred Disneym brány, bolo to len z ideologických dôvodov.
Málokto bol pripravený na Snehulienku a siedmich trpaslíkov tak, ako záhradnými piadimužíkmi posadnuté Nemecko. Michael Maus ešte vyhovoval, Snehulienka však už menej. Trpaslícky „kamarátčaft“ čímsi Hitlera trápil. Poslušné museli byť aj satelity. Roku 1938 stihol ešte M. Jareš nadabovať Snehulienku a len vďaka tomu som mohol kultový film vidieť ako dieťa počas prvého slovenského štátu – potom sa nad ním na desaťročia zavrela voda. To, čo znervózňovalo nacionálny socializmu, zdedil aj socializmus internacionalistický. Nová verzia prišla až na záver krátkej Pražskej jari, obehla a zmizla. Tabu ostalo. Dávne ozveny videli režimní kritici aj vo westerne Sedem statočných (a na to už naozaj treba predstavivosť!). Vraj je to priehľadná proticastrovská agitka podľa dávnych imperialistických predlôh.
Pravda bola skôr v strachu, že aj sedem rôznorodých indivíduí sa môže stať uznášaniaschopnými…
Disneyho dielňa teda zaplavila svet dovtedy nevídaným množstvom postavičiek a suvenírov. Na reakciu konkurencie nebolo treba dlho čakať. Zrodila sa napodiv v samom strede starého kontinentu… „Rembrandta amerického marcipánu“ už síce opúšťali kresliči, ktorí túžili po novom štýle, ale na festivale v Cannes roku 1947 sa Disneyho celovečerný opus Zahrajte tú moju musel dokonca deliť o prvenstvo s Jiřím Trnkom, ktorý poslal do súťaže rozprávku Zvířátka a Petrovští. V pražských a zlínskych štúdiách vznikala opozičná škola, ktorá na tridsať rokov do zbla vymýti „disneyovčinu“…
Lenže doma Walt zdoláva všetky prekážky. Na trh, presýtený kreslenými filmami, vtrhne s filmami hranými. Novým nenásytným žrútom programov sa stáva televízia, aj tej má čo ponúknuť; presadí sa prírodopisnými seriálmi, Sú navonok dokumentárne, ale starý lišiak dobre vie, čo si ľudia žiadajú. Švindľuje, strihmi robí zo života zvierat príhody. Antropomorfizmus, ktorý jeho verný divák náruživo miloval v animovaných snímkach, je znovu na scéne. Disneyovské impérium rastie a má prsty všade.
My izolovaní sme sa poriadne vydesili, keď roku 1960 otvárací ceremoniál Olympijských hier v Squaw Valley pripravoval tím Walta Disneyho… Čistota hier, puristický sen de Coubertina aj Averyho Brundagea, bola fuč. Letné rímske hry tento trend len potvrdili – na pohľad skromne, len spoločným dokumentárnym cyklom najuznávanejších svetových režisérov, ale komercionalizácia olympiád už vykúkala spoza obzoru.
Prvenstvami či štartmi celosvetových mánií sa teda život Walta Disneyho len tak hemží. Stihol nielen dosnívať, ale aj realizovať sen, ktorý ho od detstva neopúšťal: sen o komplexom zábavnom parku. Prvolezec z Kalifornie sa čoskoro dočkal súrodencov v Tokiu a Mexico City. Došlo aj na Eurodisneyland; čoskoro oslávi desaročnicu 600 zgýčiarených hektárov neďaleko Paríža v údolí Marne-la-Vallée, Ľúbivosti a všadeprítomnej komercie sa môžete nabažiť do vôle, za nejaké tri tisícovky aj s deckom.
Cítim hrču v krku
Všeličo možno neúnavnému Waltovi vyčítať, ale veľa aj uznať a oceniť. Pohol náležite kinematografiou a verejnou zábavou. Nech už mám proti nemu čo chcem, pri Snehulienke cítim zrazu rovnakú hrču v krku ako pri pohľade na staručkú ručnú premietačku vo vitríne drážďanského výrobcu skraja Altmarktu…
Nadovšetko ho ctí, že nevpustil do svojho diela zbrane a násilie. Zabával a zabáva miliardy nenáročne, vždy však s fortieľom…
Už-už by človek uveril odkazu mladého Jiřího Voskovca. „Veď gýč,“ písal z Dijonu, „je žáner – rovnako ako sonet či plastika.“
Autor: Pavel Hrúz Autor (1941) je spisovateľ. Publikované v týždenník Domino Fórum
