Slovenský tanec nad plačom

Ústa kňaza Jána Sucháňa začali hovoriť pred pár rokmi o dušiach tých známych aj bezmenných tvárí.

Sféry záujmov a pôsobenia kazateľa a fotografa môžu byť rozdielne, ale majú spoločného menovateľa – človeka a paradoxy jeho existencie.

„Mám pocit, že oboch nás trápi osud tejto krajiny, ktorá by mohla ohromne prosperovať. Človek si večne kladie otázky a nemá na ne odpovede. Môže ich nájsť v náboženstve a v Biblii a isteže sa pred nimi skloní, ale veci sú zložité,“ hovorí fotograf. „Ide o to, aby sme vo svojich postoch, ak sa dá, ovplyvňovali svet a formovanie človeka. Všetko totiž závisí od našej osobnej, konkrétnej účasti na živote a naším poslaním je prinášať nádej tam, kde si začína sadať za stôl beznádej. Nazdávam sa, že tu, v tomto konkrétnom priestore na nás čaká práce dosť,“ poznamenáva kňaz.

Morálnym kódexom našej civilizácie je božie Desatoro a podľa najnovších štatistík sa takmer deväťdesiat percent obyvateľov Slovenska hlási ku kresťanstvu. Zdanlivo to evokuje možnosť slušnej a tolerantnej spoločnosti. Prečo to nie je tak?

Sucháň: „Pred časom bol rozposlaný pastiersky list, v ktorom biskupi ohlasujú Desatoro prikázaní. Hovorilo sa v ňom o korupcii, o tom, kam to tu všetko smeruje. Položil som si otázku, prečo list prichádza až teraz. Tie negatíva, ktoré dnes vidíme, sú predsa ovocím niekoho a niečoho. Ja som predpokladal, že základné pravidlá správania väčšina ľudí ovláda. Zdá sa, že nie. Vládne tu agresivita, vlčie zákony. Človek sa radšej chytá najjednoduchšieho spôsobu rýchlej zmeny – konfliktu, podvodu, klamstva, krádeže. A my nemáme dostatočné páky, aby sme tými pravidlami žili a aby sa spoločnosť stávala slušnou. Moja otázka je, čo s tým, či pritvrdiť a všetko sprísniť, alebo veriť, že sa to za pochodu naučíme.“

Kállay: „Som hlboko presvedčený, že kým sa pravidlá hry nedodržiavajú hore, nedodržiavajú sa ani dole. Je to normálna reťazová reakcia. Ty, Janko, si bol jedným z prvých, ktorý na to v Rádiu Twist upozorňoval. Adresne si ukazoval na politikov, ktorí nedodržujú pravidlá hry, ktorí sa hašteria, klamú, berú, kde príde – a prechádza im to.“

Nevzdáva sa cirkev dobrovoľne svojej morálnej autority, ak prechádza mlčaním prechmaty politikov – a potom zákonite aj verejnosti – proti slušnosti a ľudskosti? Ak verejne nezdvihne svoj hlas a neodsúdi xenofóbiu, rasizmus, rozkrádanie, polarizáciu?

Sucháň: „Veľmi živo si spomínam, že keď sa táto spoločnosť rodila, sedávali spolu predstavitelia náboženstiev s politickými predstaviteľmi. Páchali sa tu očividné hriechy a oni nevedeli tým pánom pripomenúť – Vážení, ale toto sa nesmie, neovládate aspoň Desatoro? Viem, že mnohé otázky týkajúce sa štátu a cirkví neboli doriešené, ale práve náboženstvá majú v prvom rade duchovný program – program o tom, na čom, na akých hodnotách by sa mala spoločnosť formovať. To sa nepovedalo. My, ktorí sme mali chrániť posolstvo kresťanstva, sme boli ticho. Ale nie všetko záviselo len od ľudí viery a náboženstiev. Čo na to povedať? Je minimálne veľmi dôležité ďalej sa usilovať byť pravdivý, pomenúvať veci a udalosti správnymi menami.“

Je nevyhnutné, aby naša spoločnosť podstúpila všetky detské choroby liberálnej spoločnosti?

Kállay: „Povedzme, že tento svet je zložitý. Hovorí sa, že sme v situácii, v ktorej bola Amerika tridsiatych rokov, že musíme prejsť Al Caponeho érou. Veď my už dnes dosahujeme také čarovné výsledky! Viď kauza Dunajská Streda! Hrôzou je, že tu sa bežne strieľajú ľudia, my si na to pomaly zvykáme, zvykajú si na to naše deti a tvárime sa – no, tak sa stalo. To nič! Nie je tu trest! A ďalšia vec je hrozná, že tu nikto, nijaký politik nie je schopný povedať – chybil som. To čarovné – nechcem povedať biblické, ale nazvime to všenáboženské: Ľutujem svoje činy. Druhý povie, no fajn, to sa stane, aj my sme chybovali. To kedysi chceli odo mňa rodičia, to chcela odo mňa škola. Ja neviem pochopiť, prečo dnes toho nikto nie je schopný. Keď si človek prizná chybu a uvedomí si ju, vtedy predsa môže ísť naraz ďalej. Môj otec bol veľmi slušným človekom a povedal mi, že nesmiem v živote urobiť krivý krok. Ja som nevedel, čo to je, a on mi na to – nesmieš robiť to, čo nie je čestné. Náboženstvo je jediné, ktoré nás môže v danej situácii a v danej spoločnosti vyviesť z tohto marazmu. Niet tu iného morálneho zákona. Ani v škole ťa nenaučia, čo je zlo, čo je dobro, aspoň tie základné náboženské princípy.“

Ak nie sme schopní väčšej sebareflexie, je niekde problém. Kde? Prečo väčšina tých, čo sa tiež charakterizujú ako veriaci, trpí „príznakmi“ povrchnosti a citovej vyprahnutosti?

Sucháň: „Náboženstvo vychovávalo ľudí celé generácie a akoby to ani nebolo v spoločnosti vidieť, cítiť. Po roku 1989 sa u nás postavilo hádam najviac kostolov, robíme veľké púte, vieme nádherne spievať v chrámoch, modliť sa, vieme oslavovať Boha. Nectíme ho však iba perami – a naše srdcia sú ďaleko od neho? V náboženstve sú dve dôležité roviny – obsah a forma. Zdá sa, že väčšiu váhu kladieme na formálnu stránku veci, nie na obsah. A obsah je aj o tom, kto som, čo znamená žiť, akú hodnotu chcem dať svojmu životu. Aj hľadanie odpovedí na tieto a ďalšie otázky. Netreba sa báť priznať, že ani my nemáme na všetko jednoznačné odpovede, že sme len na ceste a učíme sa spolu s ostatnými. Ale tam, kde oni už nevládzu, nevedia, nechcú kráčať, my sa nevzdávame. Opatrujeme vieru, odvahu, nádej v zmysel podujatia a zázraku, ktorý voláme život.“

Byť na ceste znamená priznať si, že nie som dokonalý, že robím chyby. Je to dôležité a cirkev má na to dobrú inštitúciu – spoveď. V našej povahe však prežíva čudná schopnosť zmeniť aj túto záležitosť na kúpno-predajný akt.

Sucháň: „My sa musíme s ľuďmi predovšetkým rozprávať a aj ich dobre počúvať. Ich bolesti, starosti, problémy so svedomím. Lebo aj to pokánie máme veľmi zjednodušené. Pokáním je pre mňa nie to, že zhreším a utekám sa vyspovedať. Zástupy ľudí čakajú v chrámoch pred Vianocami, Veľkou nocou či inou liturgickou slávnosťou – a po týždni sa vracajú do starých koľají. Ježiš hovorieval o narodení sa z Ducha. Pokánie je mordovisko, je to zápas, pri ktorom sa človek trápi sám so sebou. Je to oheň, ktorý páli. Ale ktorý aj očisťuje. Je to odvaha uniesť svoj život a pomáhať aj druhým, ktorí ešte nevládzu. Ak som vedome niekomu ublížil, musím nájsť spôsob, ako to napraviť. Maximálne, ako sa dá. Pokánie je prerodom do nového človeka. Narodením sa do úcty k životu, k človeku, k vode, vzduchu, ku kvetu, k stromu, ku kameňu.“

Kállay: „To je presne to, kam som ja mieril. To fantastické víťazstvo, obroda, ku ktorej by naša spoločnosť mohla smerovať, môže nasledovať, až keď si politici priznajú všetko chybné, čo urobili. V tej sekunde ich prijme veľmi veľa ľudí s otvoreným náručím: Fajn, vy ste fér! Nedá sa trvalo presviedčať ľudí, že zlo je dobro, že čierne je biele. Aj v HZDS je možno veľa ľudí, ktorí to myslia dobre. A ja strašne prosím, aby sa našlo tých sedem statočných a aby povedali nahlas – nie, ja toto ďalej robiť nebudem. Takto ďalej žiť nemôžem, lebo sa cítim vo svojej podstate slušným človekom.“

A zrazu by sme boli vnútorne oslobodení.

Sucháň: „Áno. Ale my nie sme zatiaľ schopní jednej veci – života v pravde.“

Kállay: „Stále však verím, že v slovenskej zemi sa dá žiť aj morálne, že tu veci môžu fungovať. Zatiaľ však zovšadiaľ počúvam len jedno – nefunguje nič. A to je, ako hovorieval Werich, na vraždu alebo na samovraždu. Peter Zvon napísal kedysi čarovnú hru Tanec nad plačom, v ktorej ožijú postavy zo starých obrazov a vmiešajú sa medzi reálnych účastníkov plesovej slávnosti na hrade. Zisťujú, že svet je presne taký istý, akým bol aj za ich čias. Potuluje sa však s nimi aj ich sluha Barnabáš, ktorého, keď chce niečo povedať, zahriaknu: ‘Barnabáš, dosť! Vieme, čo chceš povedať, netreba slov.‘ A keď ho nakoniec predsa len pustia k slovu, Barnabáš sa pýta: ‘Netrpia ľudia len pre iných ľudí? Kvôli ľuďom?!?‘ A oni sa všetci smejú – to je ten tanec nad plačom – a hovoria si, Barnabáš, ten je veru hlúpy dosť! A toto je náš prípad. V histórii sa už niekoľkokrát odohrávali takéto veselia nad zánikom a ja mám niekedy dojem, že takéto veselie už dlho prežíva aj Slovensko.“

Sucháň: „Možnože nám naozaj treba veľmi padnúť na hubu, aby mohlo vzniknúť to, po čom dnes veľa ľudí volá.“

Kde je to dno?

Sucháň a Kállay: (Mlčia.)

JANA VARGOVÁ