"Pred desiatimi minútami bolo o päť minút budú dve štvrte na štyri". Takto zložito (ale rozlúštiteľne) odpovedá hrdina jednej z deviatich Kopcsayových poviedok na jednoduchú otázku, koľko je hodín. Je totiž zmätený zo života - dozvedel sa, že raz umrie, a to sa päťročným deťom nerobí.
To by sa vlastne nemalo robiť ani dospelým, vystavovať ich konfrontácii s neodvratne sa blížiacim nebytím, najmä keď ani to bytie za veľa nestojí. Iné je, ak život človeka pripomína silný, "americký" príbeh, plný mohutných citov, závažných rozhodnutí a dramatických zvratov, to už potom aj tá smrť má podobu vydarenej pointy. Lenže Kopcsayovi hrdinovia žijú "slabé" príbehy z čias nášho reálneho socializmu či raného kapitalizmu, príbehy také neatraktívne, že ich takmer nik nechce s nimi prežívať, takže všetko si to musia odžiť sami. Odžiť, odžuť, odfrflať.
Na postavy outsiderov je naša literatúra bohatá a títo nič neznamenajúci ľudkovia v nej takmer vždy čosi znamenali: Maco Mlieč bol výkričníkom, Jozef Mak symbolom, Tatarkov Bartolomej Slzička otáznikom, ba ešte aj bezmenný hrdina Slobodovho Rozumu bol zúfalým výkrikom. Túto tradíciu sa pokúsil pochovať Pišťanek, ktorý si povedal: keď outsider, tak debil (Mladý Dônč), ale ani jemu sa nepodarilo myšlienkovú reflexiu zo slovenskej prózy (i keď z vlastnej áno) navždy odstrániť.
Po ňom totiž prišli ďalší - medzi nimi Kopcsay so svojou prvou knižkou Kritický deň (1998) i s touto druhou, pre ktorých literatúra nie je poľom textových či marketingových stratégií, ale (dnes už takmer posledným) miestom, kde je ešte prijateľná napríklad obyčajná bezradnosť. Možno práve jej znakom sú Kopcsayovi hrdinovia, či už ide o rozumkárske chlapčiatka, sexuálne vyhladovaných adoslescentov alebo nemožných manželov. Títo všetci na výzvy života odpovedajú akosi roztržito, keďže ich mýli nejasný ideál holého žitia ako žitia autentického, večného, v ktorom ľudia zabudnú na všelijaké túžby a ciele.
Kopcsayove postavy sa výdatne ľutujú samy, ba autor im zväčša pridal aj ďalšie neideálne vlastnosti, či už duševné (hádavosť, ufrflanosť, uvzatosť) alebo telesné: tučnotu. Tá je identifikačným znakom Kopcsayových antihrdinov, a keďže nejde o Američanov, oni touto svojou odlišnosťou aj trpia! Nie sú smiešni? Veru sú, a na tejto i ďalších ich životných patáliách sa môžeme dobre pobaviť. Autor ich totiž nijako nechráni pred trápnymi situáciami i keď niektoré mohol viac konkretizovať: čo to bola napríklad za krkolomná poloha hrdinu poviedky Presviedčač, keď "ozlomkrky šťal"?
Lenže okrem močenia iné veľké životné úľavy Kopcsayovi protagonisti takmer ani nepoznajú. Takže nielen poviedka Presviedčač, ale celá kniha by mohla niesť podtitul Peklo. Iste, má v tom prsty aj autorská letora, no ak život je vnímaný ako neútulná čakáreň na smrť s agresívne svietiacou nezhasnuteľnou lampou, potom je to zlé vysvedčenie pre túto dobu.
Zlé pre dobu, dobré pre literatúru. Lebo vďaka takejto literatúre (a nie politickým debatám v TV) vieme, koľko (nám) odbilo. Ozaj, koľko? Pol štvrtej aj päť minút, čo je tiež vyriešenie časomerného rébusu zo začiatku recenzie. Uf, odľahlo mi. Takže ešte nie o päť minút dvanásť.
Autor: Valér Mikula(Autor je literárny kritik)
