Emil Horváth a Marián Labuda. FOTO - JANA NEMČOKOVÁ |
Činohra Slovenského národného divadla Bratislava * Martin McDonagh: Ujo Vankúšik * Preklad: Katarína Mikulíková * Réžia: Ľubomír Vajdička * Dramaturgia: Peter Pavlac * Scéna: Jozef Ciller * Kostýmy: Milan Čorba * Hudba: Peter Mankovecký * Hrajú: Marián Labuda, Emil Horváth, Ján Koleník, Tomáš Maštalír, Anna Maľová, Vladimír Obšil, Laura Ondrišová/Barbora Lubelanová
Prostonárodné slovenské povesti zozbierané Dobšinským aj väčšina svetových rozprávok sú plné krutostí - správne to v bulletine k najnovšej premiére na Malej scéne SND pripomenul jej dramaturg Peter Pavlac. Aj domáce násilie na deťoch je faktom, podobne ako ním je to, že mnohé súčasné hry sú založené na rozprávaní, rozprávaní a rozprávaní.
No našinec nebýva až takým pozorným poslucháčom ako trpezliví Nemci či Angličania. Už základná situácia hry nie je priveľmi optimistická - autor krutých poviedok a jeho mentálne retardovaný brat mučený v detstve vlastnými rodičmi sú vyšetrovaní dvojicou vyšetrovateľov pre podozrenie zo spáchania vrážd detí. Hra Ujo Vankúšik skutočne nie je mäkučkým páperím pod hlavu na nevinný spánok.
Napriek tomu inscenácia tejto hry v Národnom divadle v Londýne bola podľa kritikov nielen najsmutnejšou, ale aj najvtipnejšou produkciou uplynulej sezóny - pre tých s dobrým žalúdkom, prirodzene. Londýnsky Ír Martin McDonagh je totiž majstrom čiernej komédie, ktorý svojimi slovnými vankúšmi hrdúsi nielen predsudky, tabu, ale do istej miery aj dobrý vkus - v tomto smere ho prirovnávali k opere inšpirovanej americkou reality show Jerry Springer Opera.
Ani produkcia Švandovho divadla z Prahy, ktorá nedávno v bratislavskej Astorke predstavila hru Plukovník z Inishmoru toho istého autora, nebola romantickou komédiou. V moralite o tom, ako sa netreba zabíjať pre jedného kocúra ani v politike, sa v druhej časti namáhavo štvrtili početné mŕtvoly zastrelené tesne pred pauzou. Napriek všeobecnej absurdite, či práve vďaka nej, však tejto produkcii istý typ humoru nechýbal.
Inscenácia Ľubomíra Vajdičku sa mohla spoľahnúť na dvojicu vynikajúcich mladých hercov Jána Koleníka a Tomáša Maštalíra. Ján Koleník má už navyše s autorom svoje skúsenosti, exceloval aj v školskej produkcii MacDonaghovej hry Opustený západ, ktorú nedávno prevzalo do repertoáru martinské Slovenské komorné divadlo. Smola je trochu, že tandem Maštalír - Koleník bol využitý aj v poslednej júnovej premiére na tej istej scéne.
Inscenácia režiséra Ľubomíra Vajdičku sa predovšetkým bála vstúpiť na pole humoru inak ako klišé výstupmi Emila Horvátha v úlohe vyšetrovateľa Ariela, či profesionálnou, ale stále len štandardnou komickou výbavou Mariána Labudu. Inscenátori neposunuli výtvarne hru ani smerom k všeobecnejšej metafore, ani ju nezakotvili do presnejších dobových reálií. Dostatočne psychologicky ani dobovo nemotivovaní vyšetrovatelia Tupolski a Ariel tak nemohli naháňať hrôzu ani humor.
Obávam sa, že ani strach spisovateľa Katuriana o nesmrteľnosť svojich rukopisov nezaujme ani len skupinku divákov s literárnymi ambíciami. Inscenácia totiž neodpovedala na banálnu otázku, prečo si háklivý autor celé dielo neuložil na hardisk, alebo aspoň na disketu. V tejto málo grotesknej, azda miestami aj ilustratívnej podobe, sa čas inscenácie odvíja pomalšie a depresívnejšie, ako by musel.
Prvá premiéra národného divadla v tejto sezóne sa tak stala príkladom úspešnej, intelektuálne provokujúcej zahraničnej hry, ktorej aktuálne zaradenie na náš repertoár nepovažujem za najšťastnejší dramaturgický počin - čo je pocit platný do najbližšieho spochybnenia nejakou "strašidelne vtipnou" bratskou ohadzovačkou s Ujom Vankúšikom.
