Lukavické zápisky Hany Ponickej, v ktorých dokumentárne zachytila obdobie normalizácie a ktoré vznikali v rokoch 1978 - 1984, vychádzajú na Slovensku prvý raz. Po "petlicovom" vydaní Ludvíka Vaculíka vyšli knižne roku 1989 u Josefa Škvoreckého a roku 1992 v brnianskom vydavateľstve Atlantis.
O tom, prečo vznikol na Slovensku tento "sklz", sa čitateľ nikde nedozvie. Je to dosť podivné aj preto, lebo "samizdatovej" literatúry na Slovensku nebolo veľa, a tak by človek predpokladal, že vydavateľstvá sa budú o taký titul priamo biť. Nestalo sa tak. Vari preto, lebo v tejto publikácii sa Ponická dosť nešetrne dotýka významných (i menej významných) autorov, ktorí v období normalizácie menili názory a občas aj charaktery, ale to je len dohad.
Lukavické zápisky sa začínajú rokom 1977, teda rokom, v ktorom vznikla Charta 77. Tá akcelerovala vývin a pôsobila v oblasti kultúry i politiky ako bomba. S ňou sú spojené perzekúcie spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, súdy, zatvárania, zákazy publikovať, výpovede zo zamestnania atď. Väčšina toho všetkého sa odohrala v Prahe, ale stojaté vody sa pohli aj na Slovensku - charta odkryla skutočnú tvár režimu, ktorý síce podpísal "helsinské dohovory", ale nikdy nemienil ich ustanovenia plniť.
Režimovou opozíciou sa stala rezolúcia proti charte, ktorú mali spisovatelia podpisovať. Tak sa aj dialo, hoci text Charty 77 nik nepoznal, pretože sa nepublikovala. Viacerým spisovateľom, postihnutým normalizáciou, režim sľúbil, že budú môcť nanovo publikovať, ak rezolúciu podpíšu, a niektorí túto ponuku aj využili. Zrejme tu zohrala úlohu okolnosť, že charta nebola "slovenskou" záležitosťou.
Ponickej "chartou" sa stal diskusný príspevok, ktorý si pripravila na 3. zjazd spisovateľskej organizácie (jeho text zaradila aj do tejto publikácie) a v ktorom odmietla normalizačnú kultúrnu politiku, a zastala sa vylúčených autorov; ich mená vo svojom príspevku aj uviedla. Príspevok napokon neodznel, pretože diskusia bola zmanipulovaná. Autorka ho však dala k dispozícii na archivovanie.
Stal sa signálom na pohon proti nej, postihol ju zákaz publikovať, vracali jej rukopisy, zablokovali jej honoráre atď. Perzekúcia sa zostrila, keď jej diskusný príspevok vyšiel v Le Monde. Vylúčili ju zo spisovateľskej organizácie, vyšetrovali ju na bezpečnosti, ponúkali jej emigráciu. Režim ju vytlačil na samý okraj kultúrnej sféry a zaobchádzal s ňou ako s disidentkou, ktorou fakticky aj bola.
Ponická popisuje podrobne a živo praktiky znormalizovanej spisovateľskej organizácie aj s jednotlivými persónami a jej "zápisky" sú vierohodným dobovým svedectvom o jednej nie príliš slávnej perióde slovenského literárneho a kultúrneho života, s pozadím režimových politických praktík. Pravda, knižka Lukavické zápisky nie je len "prípadom" Hany Ponickej.
Nie je len o faktoch jedného osudu, akých bolo napokon veľa, autorka tu rozvíja vlastnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať kultúra v danom spoločenskom rámci, zamýšľa sa nad všeličím, spomína si na významných európskych autorov, ktorých poznala, alebo mala s nimi kontakty, reflektuje styky s českými intelektuálmi, sú tu silné stránky osobného prežívania doby i vlastného súkromia (manželstvo s historikom Jaroslavom Šolcom), nechýbajú prírodné reflexie, ktoré dvíhajú vecný text zápiskov na úroveň beletrie.
Autor: VLADIMÍR PETRÍK(Autor je literárny vedec a kritik)
