Pri druhej knihe slovenského prozaika Pavla Rankova My a oni, oni a my (2001) som vyslovil prognózu, že tento spisovateľ má v sebe veľký budúcnostný potenciál. Každá predpoveď v oblasti literatúry je síce riziková, lebo táto činnosť patrí k výsostne individuálnym aktom, no Rankov svojimi dvoma knihami dokázal, že v jeho talente sa naozaj skrývajú netušené možnosti vývinu i konštanty, ktoré mu nedovolia klesnúť pod vlastnú úroveň. Potvrdzuje to aj zbierka poviedok V tesnej blízkosti (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, ilustrácie Vladimír Popovič, Levice 2004).
Rankov od začiatku svojej literárnej dráhy nestaval poviedkové príbehy na nijakých exkluzívnych témach - dôsledne sa drží vlastnej zásady, že fascinujúca, čudesná je samotná realita. Jeho prozatérske umenie spočíva v tom, že z tejto často aj banálnej reality vie vytvoriť, resp. nájsť v nej nečakané zvraty, náhody, zápletky, drámy i tragédie. Všedná skutočnosť mu okrem toho vďaka jeho invencii poskytuje šokujúce pointy. V nich je ozajstným majstrom.
Jeho dvanásť poviedok sa odohráva v rozličných prostrediach, no najmä mestských a obsahuje témy lásky, snov, utkvelých predstáv, psychických úchyliek, vrážd a pod., ak sa, pravda, v súvislosti s Rankovom dá hovoriť o monotémach.
Hneď prvá poviedka Psy sa zaoberá nečakaným vzplanutím lásky, či skôr erotického vzťahu medzi mužom stredného veku, otcom štrnásťročnej Veroniky, a pätnásťročnou študentkou Lilianou, ktorá sa vďaka psom priatelí s jeho dcérou. Napätie vrcholí na viacerých miestach a autor ho zvyšuje ešte tým, že ani v závere nie je celkom jasné, čo sa stalo. Muž určite zabil Lilianinho psa a jemu niekto pustil na hlavu veľký kameň a tiež ho zabil. Ale kto to bol? Liliana, jeho dcéra či jeho žena?
Aby prípad ešte väčšmi znejasnil, Rankov vplietol na koniec inú verziu, vytlačenú kurzívou takisto, ako sú v texte poviedky v zátvorke vytlačené rozličné autorove "sebaopravy" nespisovných slov. Má to byť a je to humorný experiment, kde autor polemizuje so znením vlastnej poviedky. Iný druh experimentu použil v poviedke Polovica dialógu, v ktorej sú z rozhovoru chlapca s neznámym pánom uverejnené len chlapcove otázky a odpovede. Takéto ozvláštňujúce jazykovo-formálne prvky používal Rankov už predtým.
V ďalších poviedkach zaujme hlavne Rankovova úžasná kombinatorická vynaliezavosť - v próze Light my fire napríklad bežia simultánne dva deje: scény s výtvarníkom pyromanom a fotografkou sa miešajú s neviditeľnou scénou manželkinho cudzoložstva a požiarom domu, odkiaľ záchranári vytiahnu dve mŕtve telá. Poviedka Black and White sa začína ako esej o zvláštnostiach čiernobielej fotografie (tá sa ako motív vyskytla už v debute), no potom autor prejde k epike, ktorá má desivo prekvapujúci koniec.
Priam bizarným dejom sa vyznačuje záverečná poviedka o muške drozofila, ktorá sa hojne vyskytuje na slivkách a inom ovocí, kde prebieha octotvorný alebo liehotvorný proces. Ale čo všetko spravil Rankov z prostučkého faktu, že takáto muška vletela do oka chlapčekovi, ktorý pravidelne chodí s matkou do parku! Od encyklopedických poučiek cez spoločenskú kritiku až po opačný pohľad na drozofily, keď tento hmyz, veľmi často slúžiaci ako pokusný objekt v genetike, začne sledovať vývin ľudstva.
Nie vždy sa Rankovovi podarilo zvládnuť použitý námet - napríklad v poviedke Nové ľudstvo sa neodohrá nič pozoruhodné, no to je uňho skôr výnimka.
Nová Rankovova kniha podnecuje čitateľovu fantáziu, lebo často veci nedopovedúva, naznačuje alebo ponúka viacero interpretačných alternatív, pričom najradšej využíva princíp tajomstva. A sympatické je aj to, ako láme tradičnú štruktúru prózy a napriek všetkej vážnosti sa pohráva s jednotlivými jej zložkami. Výborné sú aj Popovičove ilustrácie.
