RECENZIA/DIVADLO Činohra Slovenského národného divadla - Jane Bowlesová: Dom nad oceánom * Preklad: Alexandra Ruppeldtová * Dramaturgia: Darina Abrahámová * Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková * Hudba: Peter Mankovecký o Réžia: Peter Mikulík * Hrajú: Emília Vášáryová, Helena Krajčiová, Zuzana Kocúriková, Ivana Kuxová, Zdena Studenková, Zuzana Marošová, František Kovár, Ľuboš Kostelný * Premiéra 20.11.2004 v Divadle P. O. Hviezdoslava "Má tú moc odkliať z nás démonov, ktorí sa hádam aspoň na chvíľu zľaknú svetiel reflektorov," napísala o hre Dom nad oceánom dramaturgička Darina Abrahámová. Reflektory na scéne DPOH vystrašili démonov absolútne dokonale. Z vnútorných konfliktov umeleckého životopisu americkej autorky Jane Bowlesovej dostal režisér Peter Mikulík na scénu len málinko. Nedá sa povedať, že by si v tejto v produkcii nenašli diváci či skôr diváčky tú svoju traumu. Napokon, dramaturgia asi vyberala hru s vierou, že osloví širšie publikum. Vzťah matky a dcéry i súrodenecká žiarlivosť sú univerzálnymi témami, všeličo sa však za päťdesiat rokov od napísania hry zmenilo. O aktuálnosti výberu či o nadčasových kvalitách hry preto nemožno hovoriť so stopercentným presvedčením.
Efektné odchody a príchody dominantnej matky pripomínali Čechova, tu i tam cítime i Ibsenovu Pani z prímoria. Preklad Alexandry Ruppeldtovej znel profesionálne, ale veľa sľúbenej poézie v ňom nebolo.
Inscenačne boli nezvládnuté predovšetkým vpády živelných Mexičanov, ktorí pôsobili neprirodzene ako zbor v opere. Helena Krajčiová ako neistá dcéra Molly bola herecky trochu kŕčovitá. Havrania čerň jej účesu sa mohla radšej obetovať v prospech prirodzenosti výrazu. Zuzana Marošová mala ako príťažlivá Vivian jedinú šantivú polohu. Zdena Studenková, nešťastná pani Costablová, zaujala niekoľkými momentmi, celkovo však nebola jej matka - chudera stopercentne presvedčivá. Ľuboš Kostelný dostal v Lionelovi pomerne plochú, málo výraznú postavu. František Kovár musel temperament boháča Solaresa trochu prehrávať. Zuzana Kocúriková v úlohe pani Lopézovej ponúkla len menej vydarenú kópiu podobných komických postáv, ktoré sme na tejto scéne v jej podaní už videli.
Zdrojom emócií bola teda predovšetkým Emília Vášáryová, ktorá rozpornej Gertrude vtlačila svoju osobnosť i tragiku. Ako sme však mohli naposledy vidieť aj v českom filme Horem pádem, režiséri by jej talent mohli využívať i kreatívnejšie.
K plochosti výkladu prispeli aj kostýmy Alexandry Gruskovej, ktoré premenili živých ľudí na farebné komediálne postavičky. Scéna tej istej výtvarníčky síce spĺňala estetické, menej však už významové kritériá - hnusná a smradľavá reštaurácia bola na nerozoznanie od krásneho domu nad morom, zanedbaná záhrada pani Gertrúdy zas absolútne sterilná. Spovede vzájomne bolestivo citovo pripútaných žien, ktoré mohli dosiahnuť až filmovú intímnosť, tak zostali hlučným žánrovým obrázkom. Že je to škoda, vidíme najlepšie na tých momentoch, keď to medzi divákmi a hercami prebleskne vtipom či ľudským porozumením.
ZUZANA ULIČIANSKA
