Moderátor Bruchala, Meky Žbirka a Kate Ryan - takúto zostavu už asi nikdy spolu neuvidíte. FOTO - TASR
Slávik 2004 * TV Markíza * 27. 11. * 20.00
"Neviem, kto skončil pred nami, no som zvedavý, koľko športových hál musíme ešte vypredať, aby sme konečne zvíťazili," snažil sa byť vtipný líder skupiny No Name Igor Timko pri preberaní druhej ceny. "Chcem len povedať, že Letná, to nie je športová hala," nečakane ironicky vtipne vzápätí zakontroval Jožo Ráž z "najlepšej skupiny roka". Tento moment bol takmer jedinou zaujímavou časťou slávikovského večera.
Prvý vážny problém sa ukázal hneď na začiatku. Moderátor. O čo viac sa ligotali oči, účes a úsmev Pavla Bruchalu, o to beznádejnejšie pôsobili jeho pokusy o elementárne zvládnutie programu. Nepovedať za takmer dve hodiny ani jeden vydarený či nebodaj vtipný bonmot a namiesto toho vetrať vlastné ego, to asi nebude cesta, ako zvýšiť sledovanosť. Keď na úvod privítal všetkých slovami "Čo na toto všetko povie publikum - tak znie hlavný hedlajn dnešného večera," to ešte nikto netušil, že jedným z plejády jeho faux pas bude aj to, že Mariku Gombitovú prekrstí na Moniku. Zábery do publika v tej chvíli najlepšie vyjadrovali, čo si asi myslí publikum, ktoré muselo ešte pretrpieť Bruchalov zúfalý dialóg s podpásovým humorom a jeho ukričané výzvy účinkujúcim. To už je naozaj problém nájsť jedného slušného moderátora?
Môžeme (i nemusíme veriť) organizátorom, že hoci všetko bolo pripravené na živé hranie, okrem Desmodu s hosťujúcou Zuzanou Smatanovou všetci chceli hrať na playback. Oveľa čudnejšie však pôsobila celá koncepcia programu. Výber zahraničných hostí je iste limitovaný finančnými možnosťami, no dať Ruslane a Kate Ryan priestor pre dve pesničky na úkor domácich hudobníkov je dosť nešťastné, najmä s prihliadnutím na to, že celú scénu na pódiu reprezentujú "objav" roka šestnásťročná dancefloorová hviezdička Emily, Robo Grigorov a Elán. Vďaka aspoň za tú krátku desmodovskú vložku.
Kým kedysi mala táto súťaž aspoň spoločenskú prestíž, dnes pôsobí ako umelý produkt, ktorý má každoročne oživiť zašlú slávu veteránov slovenského popu. Kto ešte verí rozprávkam o tom, ako Slávik kopíruje vkus ľudí, keď na absolútne víťazstvo čiže najväčší počet hlasov pre jedného interpreta stačí desaťtisíc hlasov? Vari len tie nadšené študentky, ktoré opäť odušu mávali vždy, keď sa ocitli v zábere kamery.
Nielen vďaka miestu konania sa čoraz viac zdá, že súťaž Slávik sa začína meniť na obávanú Bratislavskú lýru. Človek sa až musí trochu čudovať tým pár normálnym hudobníkom, prečo tam vlastne chodia. Poďakovať sa fanúšikom je možné aj inak než traumou v priamom prenose.