Ešte stále žije dosť obetí holokaustu, aby mohli vznikať knihy spomienok na tieto desivé udalosti. A stále žije aj dosť detí obetí holokaustu, ktorým sa podarilo zachrániť si život len vďaka náhodám, úsiliu obetavých ľudí, šťastia alebo za cenu, že im zabili rodičov a ony ostali odkázané na iných. Niektoré z týchto detí tiež podávajú svedectvá. A medzi ne patrí svojím spôsobom zvláštna kniha Pavla Matochu a Franka Reissa Potíže s hrdiny (Nakladatelství Lidové noviny 2004).
Už z podtitulu Příbeh Franka Reissa vyplýva, že hlavným autorom tohto diela je Matocha, hlavnou postavou Reiss. Lenže nejde vždy o priamy prepis Reissových spomienok, teda rozprávanie v tretej osobe, lebo text je poprestýkaný i osobnými Reissovými výpoveďami. V pozoruhodnom, čiastočne "sebaspytnom" úvode o sebe prezrádza, že nepatrí medzi hrdinov, ale že je konformista, a nie je ani veriaci, hoci sa narodil ako žid a dvakrát bol prekrstený.
Tento úvod tvorí akýsi morálny habitus biografie židovského chlapca, narodeného roku 1935 v Berlíne, od 1938 žijúceho v Piešťanoch, potom zavlečeného do koncentráku v Terezíne. Po prežití všetkých útrap a strate rodičov sa roku 1945 vrátil do Piešťan. V miestnej škole bol jeho spolužiakom a priateľom Roman Mach, syn Šaňa Macha, za slovenského štátu ministra vnútra, zodpovedného za deportácie. Osud sa mu komplikuje aj po vojne.
Začne študovať právo v Bratislave, no nechce vstúpiť do strany, a tak sa radšej zamestná ako komparzista SND, potom uvažuje o emigrácii do Izraela, dostane sa do Prahy a napokon aj do Ameriky, kde urobí slušnú kariéru. Po novembri 1989 dokonca rokuje ako zástupca americkej firmy s Mečiarom a inými vládnymi činiteľmi, presťahuje sa do Prahy a načas sa stáva členom zboru konzultantov prezidenta Havla. Od roku 2001 žije natrvalo v Prahe.
Nie príliš krátky prehľad uzlových bodov tohto životopisu má iba naznačiť, pred akou úlohou stál Reissov životopisec i sám Reiss, ak mal vyrozprávať všetko podstatné, čo ho za takmer šesťdesiat rokov postihlo. Nebolo to ľahké prežiť, ale ani napísať, čo dokazuje literárne spracovanie látky, ktoré je najmä v prvej časti knihy značne neprehľadné.
Jadrom Reissovej biografie malo byť vlastne stretnutie s Machovým synom po štyridsiatich rokoch v Bratislave. Bola to príležitosť nielen na bilanciu, ale aj na meditáciu nad príčinami, ktoré napokon vyústili do holokaustu a, samozrejme, nad človekom, ktorý niesol za tento strašný zločin zodpovednosť - teda čosi podobné, čo svojho času urobil už Juraj Špitzer v rozhovore s Machom (časť uverejnená v knihe Svitá, až keď je celkom tma).
Frank debatuje so synom vinníka, v texte sa uvádzajú citáty z Machovej výpovede pred Národným súdom a Reiss sa zmieňuje aj o tom, že si prečítal rukopis Machových pamätí, ktoré zhabala ŠtB (mimochodom, dozvedel som sa, že sú v Prahe, no bolo by ich treba vydať knižne). Táto konfrontácia vyznieva až zarážajúco: Reiss, teda obeť, by bol schopný Machovi odpustiť a pasuje ho sám pred sebou paradoxne za hrdinu pozitívneho i negatívneho. Ide totiž o to, že "má potíže s hrdiny" a chcel by žiť vo svete, kde už hrdinovia nebudú potrební. Jednoduchá či zvrátená filozofia?
Ťažiskových pásiem je v knihe niekoľko: okrem machovskej rodiny sa sem dostali aj životné peripetie šéfa čs. tajnej služby Tomana, ktorý zohráva v Reissových osudoch dôležitú úlohu (dozvie sa od neho všeličo zo zákulisia československej pofebruárovej politiky, napr. o pozadí menovej reformy) a z čisto umeleckého hľadiska spĺňa funkciu urýchľovača napätia. Potom je to postava a rodina zubára Polláka v Piešťanoch, kde našiel Reiss svoj azyl a náhradné korene, ktorých absenciu pociťuje čoraz naliehavejšie. A množstvo iných faktov, zaujímavostí, kuriozít, ktoré sa viažu na minulosť i najčerstvejšiu prítomnosť. Cenné historické svedectvo, napísané bez emócií.
