Recenzia / kniha Hneď v prvej eseji (Veda ako slobodné umenie) píše: "Som presvedčený, že bez výskumných univerzít by sa Spojené štáty museli živiť pestovaním sójových bôbov a sprevádzaním nemeckých a japonských turistov Veľkým kaňonom." Podobných jednoznačne formulovaných a nepochybne aj provokujúcich viet nájdete v jeho knihe dosť.
Je určite náhoda, že kniha obsahuje 23 esejí (práve toľko zdvojených chromozómov je v našej bunke). Nie je však náhoda, že Weinberg začína svoje esejistické putovanie na dánskom ostrovčeku Hven. Stojí tam totiž socha Tycha de Brahe s hlavou vyzývavo vztýčenou k oblohe. Dánsky astronóm bol jedným z vedcov, ktorí zbavili vesmír Boha a pomáhali tak utvárať jeho terajší chladný a neosobný obraz.
Pretože ani Weinberg vo vesmíre nenachádza stopy existencie božského plánu či zvláštneho postavenia ľudských bytostí, chce sa spolu s Brahom s touto skutočnosťou poctivo vyrovnať. Ústrednou témou knihy je najmä odveké napätie medzi vedou a náboženstvom, medzi rozumom a iracionalitou.
Weinberg sa netají tým, že teoretickí fyzici ani len v náznakoch nemôžu snívať o praktickom využití svojho úsilia. "Naším cieľom je formulácia niekoľkých jednoduchých princípov, ktoré by vysvetľovali, prečo je príroda taká, aká je. To bol Newtonov sen a to je tiež náš sen."
Typická je z tohto pohľadu jeho výpoveď pred americkým Kongresom, v ktorej sa hrá o 4,4 miliardy dolárov na stavbu obrovského urýchľovača s obvodom 80 kilometrov. Weinberg v závere diskusie radšej mlčí, než by sľúbil, že urýchľovač poskytne okrem nového poznania akýkoľvek praktický osoh. V časoch úpornej bitky o každý dolár trochu samovražedné, ale veľmi sympatické.
Autor ctí princípy vedeckého myslenia a priam bytostne neznáša, ak si niekto mýli vedu so šamanizmom, astrológiou alebo kreacionizmom. Veľmi skepticky až sarkasticky hodnotí slovné žonglovanie s vedeckými termínmi v podaní postmoderných filozofov (Roland Barthes, Michel Foucault, a najmä Jacques Derrida), pretože mu prekáža "korumpovanie histórie a sociológie postmodernými a konštruktivistickými ideológiami".
Na paškál si berie aj Thomasa Kuhna, autora slávnej knihy Štruktúra vedeckých revolúcií. Nazdáva sa, že práve radikálne skeptické závery o tom, čo veda dosiahla, urobili z Kuhna hrdinu filozofov, historikov, sociológov a kritikov vedy, ktorí s obľubou opisujú vedecké teórie ako sociálne konštrukcie, neveľmi sa líšiace od demokracie či bejzbalu.
Nemá zľutovanie ani s Václavom Havlom. V eseji Päť a pol utópií, ktorú Weinberg napísal pred koncom milénia, spomína prejav bývalého českého prezidenta z Independence Hall vo Philadelphii zo 4. júla 1994. Zazlieva mu, že si vyberá z vedeckých poznatkov iba to, čo sa mu páči, a odsudzuje zvyšok. Havlom obdivovaná hypotéza Gaia môže byť síce zaujímavá, ale nijako nevysvetľuje napríklad fungovanie atómov, elektrónov, protónov či kvarkov.
Weinberg v sebe nezaprie spolutvorcu hlavného prúdu teoretickej fyziky elementárnych častíc v 20. storočí, prísneho experimentátora a presvedčeného racionalistu. Jeho názory sú kryštálovo priezračné a rovnako pevné ako fyzikálne zákony. Pokojne sa o ne môžete oprieť. Tak isto ako o nasledujúce vtipné konštatovanie: "Ak si kúpite tričko s rovnicami Maxwella, môže vás nanajvýš trápiť, že raz vyjde z módy. Rovniciam však nehrozí, že by sa ukázala ich nesprávnosť."
