Liverpoolska štvorica Clinic si od roku 1997 vytvorila originálne renomé lo-fi kapely so zvukom, spájajúcim nezávislosť s popovými postupmi. I napriek tomu, že ich môžeme bez štipky pejoratívnosti označiť za akýchsi "umelohmotných rockerov" alebo inštrumentálne pestrých post-pankáčov, zaradiť ich jednoznačne len k jednému žánrovému prúdu je už zložitejšie. Vďaka svojim nápadom sa menia a objavujú nové, často stále viac divokejšie podoby futuristickej kapely z anglickej garáže.
U nás si ich pamätáme najmä vďaka trúchlivému hitu Come Into Our Room z druhého albumu Walking With Thee, v súčasnosti sa do obchodov dostáva ich dvanásťpiesňová novinka Winchester Cathedral, ktorá miestami nezaprie inšpiráciu montypythonovskou iróniou a vtipom.
Už začiatok znie ostro: s piesňou Country Mile sa vracia charakteristický vokál Adeho Blackburna, jedného zo zakladajúcich členov. Naspäť sú aj typické gitarové údery, bláznivé búchanie tamburíny a bicích. S návratom zabehaných postupov prichádza ruka v ruke očakávanie rytmickej explózie, ktorá na seba počas počúvania upozorní niekoľkokrát a rázne. Všetky skladby sú do istej miery rovnaké, menia sa však ich aranžmány. Clinic tým chcú demonštrovať invenčnosť a schopnosť vyrábať nové zvukové kombinácie.
A tiež, s patričnou iróniou, dokazujú, že sú iní (lepší?) ako Beatles. Blackburn k tomu v rozhovore na webovej stránke Wegartu, slovenského distributéra albumu, hovorí: "Ak pochádzaš z Liverpoolu, musíš znieť úplne inak ako Beatles, lebo si ani neškrtneš. Nech sa snažíš, ako chceš, to, čo dokázali oni, ťa zatieni. Vždy nás priťahovali americké kapely, odtiaľ sme čerpali inšpiráciu, takže nebol až taký problém znieť v rámci Liverpoolu inak."
V singli The Magician sa Clinic rútia vo verklíkovom rytme, čím úspešne vytvárajú svojskú atmosféru a fakt, že radi obmieňajú vlastné piesne, vzápätí potvrdzujú skladbou Vertical Take Off In Egypt, ktorá je inštrumentálnou a prepracovanou verziou predchádzajúcej skladby. V jednotlivých úsekoch albumu pútajú pozornosť odlišnosti a niekedy sa natíska dilema, ako je možné, že kapela, čo vás ohlušila gitarovo-klávesovým úvodom (Country Mile, Circle Of Fifths), znie o niekoľko minút neskôr ako soundtrack k vábeniu hadov v programe podivného varieté (August).
Mnohotvárnosť vyjadrenia v kontraste s monotónnosťou spracovania rôznych hudobných polôh robia z britských Clinic miestami vyčerpávajúce počúvanie. Klávesové blúznenie i gitarové výlety smerujú často k rovnakému záveru, čo po viacerých vypočutiach začína rušiť.
Hudobná kritika v ich rodisku si od novinky Winchester Cathedral sľubovala o niečo viac a nazvala ju albumom, ktorý v žiadnom ohľade nie je zlý, no nie je ani ničím excelentný. "Kapelu sme založili, aby sme hrali hudbu. Pre nič iné. Nechceme trčať z každého časopisu, ide nám o to, aby nás ľudia počúvali a na to netreba fotky," komentoval dávno pred vydaním predmetnej platne basgitarista a spevák Blackburn svoj všeobecný postoj k hudobným médiám.
Nahrávke Winchester Cathedral nemožno uprieť lákavú zvukovú pozoruhodnosť, z ktorej vychádza energické nadšenie. Pozitívne sú aj všadeprítomné štandardy, ktoré si Clinic vytvorili vďaka predchádzajúcim počinom. Či ide len o slabý odvar starších skladieb, alebo o rovnocenný exemplár, určí zrejme čas a postoj radových poslucháčov. Originalita a nápady však pridávajú skôr druhej možnosti.
Autor: MATEJ LAUKO(Autor je hudobný publicista)
