Manics Street Preachers v maskách Richarda Nixona. Skupina hrá v zložení: James Dean Bradfield, Nicky Wire Jones a Sean Moore. FOTO - MANICS.CO.UK |
Najznámejšia skupina z Walesu, Manics Street Preachers, sa po troch rokoch hlási o miesto na zemi. Nový, v poradí už siedmy album Lifeblood, je menej politický ako jej predošlé nahrávky. Je však prvým, na ktorom sa táto skupina s radikálnymi textami, zabalenými do popovej produkcie, vyjadruje k strate bývalého gitaristu Richeyho Jamesa. Spomienka na jedného zo zakladajúcich členov sa objavuje v piesni Cardiff Afterlif.
"Jeho tieňa sa nikdy nezbavíme," hovorí spevák a výhradný skladateľ tria James Bradfield o svojom kolegovi, ktorý v roku 1995 zmizol za záhadných okolností. Jeho telo sa nikdy nenašlo. "Môžeme sa ho snažiť vypudiť z našich hláv. Kamkoľvek však prídeme, kdekoľvek sa postavíme na pódium, ľudia si nás budú pamätať ako kvarteto," dodáva Bradfield.
Richey James nikdy nebol výborným hudobníkom, tak ako jeho kolega. Bol však zodpovedný za texty a rokenrolový imidž skupiny, ktorá v roku 1992 prerazila s albumom Generation Terrorists. Napriek narastajúcej sláve, ktorú potvrdila nasledujúcim Gold Against The Soul (1993), sa prehlbovala Jamesova duševná kríza, spôsobená prílišnou pozornosťou na jeho osobu.
Manics boli preňho všetkým, bez nich by bol úplne na dne, napísala britská hudobná tlač po jeho náhlom zmiznutí vo februári 1995. Zostalo po ňom auto, odparkované neďaleko morského útesu.
"Všetky neskoršie správy a tvrdenia rôznych ľudí, že ho videli niekde v Indii, sú len dohady," tvrdil vtedy Bradfield.
Po treťom albume Holy Bible (1994), ktorý skupina stihla ešte nahrať s Jamesom, ľudia predpovedali "šialeným kazateľom z ulice" zánik. Skupina, ktorej ostré hrany sa po hudobnej stránke obrúsili, však zaznamenala so svojím gitarovým poprockom a ďalším albumom Everythig Must Go (1996) svoj najväčší komerčný úspech.
Z textov, ktoré začal písať basgitarista Nicky Wire, zmizol punkový postoj a rokenrolový nihilizmus. Do popredia sa dostala kritika britského systému, vyhrotené ľavicové ideály, ale aj obyčajná láska. Postupom času začali Manics vystupovať aj s antihviezdnym imidžom "normálnych chlapcov", pochádzajúcich z chudobného juhowaleského mesta Blackwood. Politickú agitku potvrdili aj na nasledujúcich nahrávkach This Is My Truth Tell Me Yours (1998) a Know Your Enemy (2001), ktorý dokonca spropagovali koncertom v divadle Karla Marxa na Kube, kde im tlieskal aj Fidel Castro.
Novinka Lifeblood má po zvukovej stránke bližšie k Robbiemu Williamsovi ako k skupine, ktorá kedysi chcela rokenrolom spasiť svet.
Dvanásť nových popových skladieb, zabalených do uhladeného zvuku, len veľmi zďaleka pripomína starých Manics s Richeyho duchom. A to aj napriek tomu, že politické témy sa dostali aj na Lifeblood, ako napríklad v skladbách Glasnost alebo v prvom singli The Love of Richard Nixon.
"Vždy ma priťahovali egoistické, megalomanské a paranoidné osobnosti," hovorí jej autor Nicky Wire o skladbe, ktorá obsahuje pamätnú vetu amerického prezidenta, týkajúcu sa skončenia vietnamskej vojny: "Nikdy som neutekal z boja!"
