Literárna tvorba Rudolfa Slobodu (1938 - 1995) ostáva dodnes výdatným a nevyčerpateľným interpretačným zdrojom pre literárnu kritiku a podnetnou lektúrou pre čitateľa. Jeho zdanlivo až preautobiografizované dielo provokuje stále nové otázky, hoci autor odpovedal na mnohé svojím životom i dielom.
Túto tragickú postavu slovenskej literatúry, ktorá dobrovoľným odchodom zo sveta zdesila celú kultúrnu verejnosť, predstavuje teraz kniha Listy a eseje (Kalligram, Bratislava 2004) z trochu inej stránky: sú tu jeho listy, týkajúce sa zväčša literatúry a rozličné články, ktoré vychádzali časopisecky pred rokom 1989 i po ňom a dávajú nazrieť do autorovho špecifického myslenia o románe, poviedke, filozofii a podobne.
Úvodným príspevkom v tomto výbere je List otcovi, ktorý sa našiel v spisovateľovej pozostalosti a pochádza zrejme z roku 1958. Človeku hneď zíde na um povestný Kafkov List otcovi a príbuznosť oboch týchto listov, najmä z hľadiska ich významu, sa nedá poprieť. No kým v Kafkovom prípade ide o bytostný spor s otcom, Sloboda písal svoj list ako vysvetlenie a ospravedlnenie sa otcovi za to, že sa rozhodol prerušiť štúdium na filozofickej fakulte a odísť do baní.
Pravda, Sloboda nekoncipoval správu otcovi tak podrobne a zoširoka ako Kafka, no jednako tento jeho krok bol prinajmenej čudný a v danej situácii ťažko pochopiteľný. Veľa však napovedá o osobitosti Slobodovej povahy a je príznačné, že spisovateľ ho po tridsiatich rokoch v článku Abstinenti sú nebezpeční hodnotí ako vrcholné obdobie svojho života.
Originalitu nezaprel Sloboda ani inde, či už písal o literárnej tvorbe alebo o protialkoholickom liečení. V úvahách Dve podmienky dobrého románu a Dokonalý román rozviedol niektoré svoje predstavy, ktoré sa často líšia od kanonizovaných a v teórii literatúry formulovaných znakov tohto žánru. Román je pre neho okrem iného dialóg s autorovým druhým ja. Slobodove exkurzy do oblasti teórie vychádzajú jednak z poznania svetovej spisby (často sa odvoláva na L. N. Tolstého), jednak z vlastného rozmýšľania a vlastnej spisovateľskej skúsenosti.
V nej uplatňoval hlavne princípy sebaanalýzy; tá je prítomná takmer v každom jeho diele a v každej možnej podobe: ako skeptický filozof, bezradný spisovateľ, zúfalý manžel, notorický alkoholik, potenciálny samovrah, náboženský hľadač, mŕtvy človek. Prenikavé postrehy nachádzame v Slobodovej dlhšej eseji Vzťah medzi mužom a ženou ako základné dialektické protirečenie románu, ktorá vyšla v Romboide začiatkom roku 1989, kde dospel priam ku globálnej definícii románového žánru ("Hrdina románu by teda mal každú sekundu bojovať nie iba za život, ale aj proti smrti, čo nie je to isté. Za život niekedy netreba bojovať. Ale proti tichému vkrádaniu sa ničoty do našej duše nebojuje život sám od seba. Ten akoby si žil svoje. Popri ňom si žije smrť."). Platnosť definície potvrdil, žiaľ, autopsiou sám spisovateľ, ktorý sa vo svojich dielach opätovne vracal k zmyslu života i k myšlienkam na samovraždu.
Uverejnená korešpondencia prezrádza aj napriek úradným veciam, ktorých sa týka, Slobodove vyhranené názory i jeho absolútnu nezávislosť (ešte v roku 1988 sa vyznáva: "Nikdy som nechcel byť nijako pred nikým, nad nikým, za niekoho."). Ako typický samotár a plachý človek vyhýbal sa čitateľským besedám a v listoch uvádza i dôvody, niekedy síce dosť kuriózne, ale ľudsky pochopiteľné. A takto ľudsky pochopiteľne vyznieva Sloboda v celom prítomnom výbere.
