FOTO – TASR / AFP
HERBIE HANCOCK, jeden z najoceňovanejších a pritom komerčne najúspešnejších džezmenov vôbec, začal hrať na klavír, keď mal sedem rokov. Prvýkrát koncertoval ako jedenásťročný. Od roku 1963 začal hrať s Milesom Davisom v jeho Miles Davis Quintete. Ako jeden z prvých otváral džez novým vplyvom – využíval elektronické prvky, experimentoval s rôznymi štýlmi a smermi. Hancock je už tridsať rokov budhistom. Komponoval aj hudbu k filmom – napríklad aj k Antonioniho Zväčšenine, niektoré jeho skladby sa dostali na vrcholy hitparád. Tento týždeň sa v Nemecku začína jeho európske turné. Pred koncertom odpovedal na otázky viacerých nemeckých médií.
Mnoho amerických umelcov po 11. septembri zrušilo všetky zaoceánske turné. Vy ste prišli do Európy presne podľa plánu. Nemali ste s tým žiadny problém?
„Nie. Musím koncertovať, a teda cestovať. Je to môj džob a žiadni teroristi mi v tom nemôžu zabrániť. Pódium je pre hudobníka priestorom na experiment a koncert je okamihom pravdy.“
Vidíte v terorizme iracionálny vpád zla do nášho zdravého sveta?
„My Američania nie sme zasa takí nevinní, ako sa tvárime.“
Myslíte si, že arogancia je americkým hriechom?
„Je. Keď naši politici hovoria o tom, že sme najsilnejším národom sveta – znie to tak, ako keby sme chceli všetkých komandovať a permanentne sa biť do pŕs. Príliš často sme sa správali nenásytne. Naša choroba sa volá materializmus.“
Lenže Amerika, to sú predsa aj ideály, prísľub slobody, nie?
„Mojou najväčšou nádejou je, že Amerika ten prísľub naozaj naplní a ukáže, že ľudia rôznych kultúr a náboženstiev môžu spoločne žiť a tvoriť niečo nové.“
Džez býval hudobným symbolom slobody a tvorivosti. Má tento význam aj dnes? Preto ste opustili cestu puristického džezu a hrali najrôznejšie štýly: funk, pop, rock a hiphop?
„Experimentovanie s rôznymi štýlmi, kombinovanie prvkov je pre mňa zakaždým stávkou. Bez nových stávok sa nudím. Väčšina ľudí má sklon vidieť veci jednorozmerne. Ja chcem ukázať, že existuje nekonečné množstvo perspektív a spôsobov vnímania. Jedna z mojich najúspešnejších pesničiek sa volá Chameleón. Keby som nebol schopný celý život meniť tvár, nebol by som to ja. Naozajstná kreativita je v túžbe po nekonečne. Ale na to potrebujete odvahu.“
Považujete sa za džezmena, aj keď hranice džezu posúvate, ako sa vám chce?
„Džez je stále mojím zákonom. Ale chcem zrušiť obmedzenia, ktoré znamenajú stagnáciu. Napríklad, prečo musia znieť bicie od začiatku pesničky až do konca bez prestávky? Prečo musí byť štruktúra džezových skladieb stále len: sóla, melódia, sóla, melódia?“
Ale práve v rámci týchto obmedzení sú predsa klasické džezové skladby plné kreativity, nie?
„Samozrejme, ale zostáva veľký priestor, ktorý je ešte stále uzavretý. Chcel by som pootvárať dvere.“
Váš nový album sa volá Future 2 Future. Ak bol džez modernou hudbou dvadsiateho storočia, čo bude hudbou dvadsiateho prvého storočia?
„Dobrá otázka, ale odpoveď, pochopiteľne, nemá nikto.“
Aký význam majú pre vás africké korene džezu?
„Patria, myslím, k tomu najlepšiemu, čoho je človek schopný: zmeniť trápenie a bolesť cez vlastnú kreativitu na niečo pozitívne. V tomto zmysle je Afrika, kontinent, ktorý trpel najviac, naozaj materinským kontinentom všetkých národov.“
Ste jedným z najúspešnejších džezmenov súčasnosti. Legenda skoro ako Miles Davis. Ako sa vám to podarilo?
„Je fakt, že patrím k najstarším deduškom, ktorí sa vôbec motajú po pódiách. Mal som šťastie na úžasných učiteľov. Miles Davis bol jedným z najväčších – geniálny hudobník aj poslucháč.“
Patrí k vášmu receptu na úspech aj moderná technológia?
„Vždy som bol trošku posadnutý technikou, miešal som akustické prvky s elektronickými. Ale ľudský prvok musí byť aj tak vždy tým hlavným.“
Začali ste klasikou, ako jedenásťročné zázračné dieťa ste s Chicagským symfonickým orchestrom hrali Mozarta. Máte ho rád aj dnes?
„Áno, na Mozarta som sa špecializoval. Ešte stále by som ho rád hral, lenže na klasickú hudbu už nemám techniku. Džezu sa nezbavím, ani keby som chcel.“
Autor: EDWIN GRASSMEIER(Autor je redaktor DPA)
