Hoci Pavel Vilikovský sa považuje za grafomana, ktorý má temné nutkanie o veciach písať, jedným dychom však zdôrazňuje aj akúsi svoju lenivosť, či presnejšie akoby menšiu výkonnosť. „A tak sa stane, že aj dva-tri roky nepíšem, čo však nepovažujem za žiadnu katastrofu,“ dodáva, no čitateľská obec vo vzácnej zhode s odbornou kritikou má na vec diametrálne iný názor.
Každé vydanie Vilikovského knihy je proste udalosťou, od debutu Citová výchova v marci až po Posledného koňa Pompejí, príbehu našinca, ktorý sa pred tridsiatimi rokmi ocitol prvýkrát v Londýne. Vilikovského esprit a sarkazmus, irónia i sebairónia, s akými konfrontuje ilúzie Slováka s „veľkým“ svetom, v spojení so štylistickou bravúrou zaraďuje knihu k vrcholným dielam slovenskej modernej prózy. A hoci až hypersebakritický autor sa o svojom diele vyjadruje veľmi zdržanlivo a každú svoju hotovú knihu považuje „už len za trosku pôvodných zámerov“, budeme mu oponovať jeho vlastným citátom (ospravedlňujúc sa za zlomyseľné vytrhnutie z iného kontextu), že „autor je najhorším posudzovateľom svojho diela“.
