„Rodinné foto“ skupiny A - R: stojaci zľava Ladislav Čarný, Vladimír Kordoš, Marián Mudroch, Marián Meško, Jana Geržová, Daniel Fischer, Milan Bočkay, sediaci zľava (voľná stolička pre Etienna Cornevina), Dezider Tóth, Otis Laubert, Klára Bočkayová, Igor Minárik.
FOTO - KATALÓG M. M.
výstavy slovenskej výtvarnej skupiny A - R (Avance - Retard) v budapeštianskom Ludwigovom múzeu v Hradnom areáli ďalší člen tohto zoskupenia Igor Minárik. V prestížnom výstavnom priestore maďarskej metropoly je prezentácia desiatich slovenských umelcov (okrem spomenutých ešte Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marián Meško, Marián Mudroch a Dezider Tóth) súčasťou Týždňov slovenskej kultúry.
Kurátorská podmienka
Pravdivosť Bočkayovej charakteristiky skupiny, oficiálne existujúcej od roku 1989, no formujúcej sa už koncom sedemdesiatych rokov na troch výstavách, ktoré mimo pozornosti oficiálnych miest organizoval v priestoroch Slovenskej akadémie vied matematik František Mikloško, potvrdili aj vernisážové slová kurátora Rudolfa Filu: „Je to nezáväzné, ale o to pevnejšie zoskupenie ľudí bez jednotiacej estetiky, ktorí po nej ani netúžia.“
Pri pátraní po príčinách súdržnosti takých rozličných, často až protirečivých pováh sa Filovi ako najvšeobecnejšia kvalita javí práve kvalita, strážená priateľskou pozornosťou členov.
Podmienka budapeštianskych organizátorov, aby kurátorskú pozíciu zaujal práve on, príliš neprekvapila a pre členov A - R bola viac než prijateľná. Tento rešpektovaný umelec patrí ku kľúčovým osobám slovenského výtvarného života nielen tvorbou a jej filozofiou, ale aj dlhoročnou pedagogickou činnosťou - na Strednej škole umeleckého priemyslu študovala uňho väčšina členov A - R, ktorá potom v čase normalizácie spolu s ním prežívala osud režimom nechcených a nekúpiteľných tvorcov a patrila k špičke našej alternatívnej scény.
„Potvrdením vzájomných nadštandardných vzťahov s profesorom Filom bude aj jeho hosťovanie na ďalšej pripravovanej zahraničnej výstave skupiny A - R,“ dodal Igor Minárik.
Vianočné albumy
Hoci je paradoxne reč hneď o dvoch spoločných expozíciách a aj keď jednotliví autori hojne vystavujú samostatne či v rôznych zostavách, skupina ako celok sa inak predstavuje veľmi sporadicky. „Spoločné výstavy sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky, no nám sa páči takáto nepravidelnosť, absencia zväzujúcich povinností. Skupinové výstavy sú skôr výsledkom náhodných mechanizmov, o to viac však rezonuje jednotiaca úcta k práci ostatných. Nikdy sme nemali žiadny manifest, program, nevznikli sme na základe spoločnej poetiky alebo umeleckej techniky, dominujú priateľské vzťahy, spoločná minulosť jednej generácie ľudí, narodených v rokoch 1945 až 1950.“
Napriek tomu sa všetci členovia predsa len raz do roka „musia“ dať dohromady a pripraviť vianočný album, ktorý venujú niektorému výtvarníkovi. Po Alojzovi Klimovi, Milanovi Paštékovi, Adriene Šimotovej, Jiřím Valochovi, Rudolfovi Filovi, Štefanovi Schwartzovi, Ludvíkovi Kunderovi a Jindřichovi Štreitovi ho tentoraz odovzdali brnianskemu kolegovi Daliborovi Chatrnému, pričom každý obdarený umelec má možnosť rozšíriť o rok album svojím dielom.
Táto originálna cena sa tak každý rok rozrastá, a ako hovorí Rudolf Fila, „je stelesnením optimizmu a súdržnosti a okrem dokumentačnej hodnoty má charakter nepompézneho prežívania“.
Poslední budú prvými?
Kým ironické označenie Avance - Retard možno preložiť aj ako pred a po a tým paradoxne vymedziť pre A - R všeobecný časový priestor, nezaväzujúci k žiadnej uniformite, sú poruke ešte aj iné interpretácie. Ich strojcom je francúzsky znalec slovenského výtvarného umenia Etienne Cornevin, ktorý tu žil desať rokov, a spolu s Janou Geržovou patrili ako výtvarní teoretici v začiatkoch skupiny tiež k jej členom.
Avance - Retard označuje totiž aj nastavenie smeru chodu hodinových ručičiek, a tak Cornevinove neskoršie verzie názvu vychádzajú jednak z variácií na tému staré a nové, tradičné a moderné, odkiaľ a kam, a potom aj zo skutočnosti, že títo umelci sa ocitli vo zvláštnej historickej situácii.
„Každý chcel preskúmať nové umelecké územia, a zrazu sa ocitli v prevrátenom svete, kde pocit, že sú vpredu, ich odsúva dozadu,“ dedukuje Cornevin. „Ten názov bol vtedy asi aj náznakom, že poslední budú zajtra možno prvými. V čom sa až tak nepomýlili.“
