Bez prínosu čiernych Afroameričanov by tento svet bol úplne iný - možno by sme sa dnes zabávali pri nejakých elektronických verziách valčíkov alebo operetných melódií. Rôzne mozgové trusty na internetových fórach s obľubou kydajú na Američanov akí sú nekultúrni, neuvedomujú si však jednu vec – Amerika dala svetu pop music vo všetkých jej podobách a černosi na tom mali veľmi dôležitý podiel.
Černošské „vynálezy“
Otrokárstvo nie je práve vec, ktorou by sa Amerika mohla chváliť. Tento antihumánny systém však mal jeden nechcený vedľajší efekt – otroci priviezli do Ameriky svoju kultúru. Africkí černosi majú úplne iné vnímanie rytmu ako belosi, cítia oveľa jemnejšie odtienky a „významy“ rytmu, napokon, hovoriace bubny vznikli v Afrike.
Takýto rytmus sa v ničom nepodobá na jednoduché strohé „odpočítavanie“ rad-dva, prípadne raz-dva-tri, známe z tradície európskej hudby. Synkopy, ktoré tak vzrušovali na ranom jazze, swingové frázovanie, kolísavý bluesový rytmus, „gumový“ groove funky, nič z toho by nemohlo vzniknúť bez vkladu čiernych umelcov.
Iný je spôsob spevu. Africkí černosi nepoznajú tóniny v európskom význame – tie sú len konvenciou, danou vývojom. Spievajú si po svojom, živočíšne, ich hlasy akoby napodobňovali zvuky prírody, nie je v nich ani stopy po umelosti prejavu. Louis Armstrong so svojim „chraplákom“ ešte poburoval dobových estétov, ale vytvoril novú konvenciu. Stať sa spevákom už zrazu neznamenalo tráviť veľa rokov tvrdým drilom, ale dokázať zo seba dostať emóciu. Černošský „vynález“ je „približná“ bluesová intonácia, ktorá sa nedá ani presne zapísať to nôt, rôzne vokálne ozdoby, využívané v spirituáloch, ale aj soule a r’n’b.
Odlišné je aj frázovanie. Černosi využívajú hypnotické opakovanie figúr s obmenami, techniku „call and response“ – zvolanie a odpoveď, čo je jasný zdroj nielen spirituálov, ale aj blues, soulu a neskôr rock and rollu.
Predstupne
Jazzu je jednou z najdôležitejších revolúcií v kultúre 20. storočia. Nevnikol však zo vzduchoprázdna, predchádzali mu špecifické černošské žánre – Blues, spirituály a ragtime. Hlavne prvé dve sú nesmierne významné, blues funguje dodnes aj samostatne „nabíjačka na každú batériu“, siahajú po ňom mnohé žánre a bez blues by nevznikol rhythm and blues a neskôr rock and roll. Blues je vyslovene svetská hudba, ktorá vznikla v delte Mississippi. Samozrejme sa v nej odrážala frustrácia čiernych otrokov, ale navzdory ešte stále rozšírenej povere to nie je hudba smutná, útrpná, bolestná – černosi neboli sebaľútostní. Blues je hudba pozitívna, a aj keď spieva o „trabloch“, berie ich z tej lepšej stránky. Blues svojou harmonickou štruktúrou, spôsobom spevu nasmeroval hudbu na desiatky rokov dopredu. Od tvorby starých bluesových majstrov vedie priama cesta ku globálnej sláve Rolling Stones či Erica Claptona.
Spirituály zasa boli podstatným vplyvom soulu. Vášeň, živočíšnosť, nehatená emocionalita, to sú veci, ktoré nás, chladných belochov, v hudbe naučili černosi.
Jazz
Začiatkom minulého storočia však došlo v New Orleans k zvláštnej chemickej reakcii, ktorá mohla nastať asi len na tomto mieste. Otrokárstvo sa v tomto meste prejavovalo o čosi miernejšie, liberálnejšie, preto dochádzalo k zmiešaným vzťahom čiernych žien a belochov. Vznikla kasta vzdelaných kultivovaných kreolov, ktorí boli nositeľmi hudobnej tradície miestnych dychových orchestrov. Vďaka prístavu mesto prosperovalo a bolo tu aj veľa verejných domov, kde hrávali naturálni čisto čierni hudobníci i noblesní kreoli. Tu, z prirodzenej potreby černochov baviť sa, vznikol jazz. Nová hudba strhovala na tú dobu nevídane „horúcim“ rytmom a zvukom - v ňom mal veľký podiel zvláštny spôsob hry na nástrojoch, ktoré akoby dostali ľudský hlas a ľudské emócie. A naopak, spev mal zasa farbu hudobných nástrojov.
V čase 1. svetovej vojny sa „odsťahoval“ do Chicaga, kde zaznamenávame prvých významných bielych hudobníkov. Černosi sa však vždy k jazzu hlásili ako k svojmu produktu a vždy boli znechutení, že bieli hudobníci, ktorí im jazz „ukradli“, majú v hudobnom priemysle vďaka pretrvávajúcej diskriminácii viac možností. Posledná skutočná jazzová revolúcia, be-bop koncom 40. rokov, bola bez výnimky prácou čiernych hudobníkov: Charlieho Parkera, Milesa Davisa, Thelonia Monka a ďalších.
Rock and roll
Začiatkom 50. rokov prestával byť jazz populárnou hudbou. Mladí swing odhodili do starého železa, veľké orchestre boli zrazu hudbou pre senilných starcov. K slovu sa dostal rock and roll. Dievčatká, obdivujúce božského Elvisa asi nevedeli, že za ich idolu môžu vďačiť černochom. Podľa čiernych hudobníkov je rock and roll veľkou krádežou, ktorej sa belosi dopustili v hudbe. Do istej miery je to pravda, pojem rock and roll prvýkrát použil rozhlasový DJ Alan Freed v roku 1951, od tridsiatych rokov až dovtedy sa táto hudba nazývala rhythm and blues. Vychádzala z blues a využívala dvanásťtaktovú štruktúru a bluesovú formu, ktorá sa kvôli hutnému zvuku hrala v kapelových zostavách a s elektrickými nástrojmi.
Čierni hudobníci sa zapísali aj do histórie rock and rollu – Chuck Berry, Bo Diddley a Little Richard boli nesmierne významní pre vývoj žánru, show im však zobrala prvá skutočná rockandrollová hviezda – Elvis Presley. Bol biely, pekný a priniesol čiernu hudbu bielym poslucháčom, naservírovanú v balení, akú dokázali stráviť. Byť bielym bolo v americkom hudobnom priemysle výhodné.
Je zvláštne, že černosi sa nijako zvlášť neangažovali v rocku, ale možno stačí, že nepochybne najvýznamnejší rockový gitarista všetkých čias – Jimi Hendrix – bol černoch. Jeho Band Of Gypsys bola kompletne černošská zostava; takých je v histórii rocku veľmi málo, Living Colour či hardcoroví Bad Brains sú skôr výnimky z pravidla.
Čierny pop
Rhythm and blues, alebo r’n’b v 50. a 60. rokoch rokoch prešlo vývojom, na scénu prišli umelci ako Ray Charles či soulová diva Aretha Franklin, ktorí sa stali skutočnými hviezdami aj bielych poslucháčov, čo nebývalo zvykom. V histórii čiernej hudby zohralo mimoriadne dôležitú úlohu vydavateľstvo Tamla Motown, ktoré v roku 1959 založil v Detroite podnikateľ (černoch, ako inak) Berry Gordy. Label prišiel s uhrančivým podmanivým soundom, kombinujúcim čiernu živočíšnosť a súčasný pop a vynieslo do výšok superstars ako The Supremes, Temptations, Marvina Gaya, Lionela Richieho či Stevieho Wondera. Odtiaľ vedie veľmi priama cesta k priamočiarym úspechom niekdajšieho „kráľa popu“ Michaela Jacksona, ktorý, ako člen skupiny Jackson 5, pre Motown nahrával. A, samozrejme, k ďalším a ďalším hviezdam a hviezdičkám r’n’b, ktoré sa pravidelne zjavujú v médiách. Povedzme k súčasnej r’n’b senzácii, Usherovi.
Čierna šťava
Keby sme chceli vytlačiť stopercentný džús čiernej hudby, bolo by to možno funky. To má všetky atribúty čierneho hudobného cítenia. Pohyblivý groove, ktorý pulzuje akoby sa napínal na gumových lanách, hypnoticky opakované frázy, veľmi špecifický, často expresívny až forsírovaný spôsob spevu, postupné stupňovanie emócií, ktoré často vybičovávajú šteky dychovej sekcie. Toto všetko sú vplyvy soulu a bluesu. Z funky si požičiavajú jazzmani, rockeri, progresívni alternatívni umelci, stal sa súčasťou pop music. Semená, ktoré zasiali generácie funkistov, vyrástli na mocné stromy. Hudba Jamesa Browna, Sly & The Family Stone, Georgea Clintona či Princea je stále životaschopná a trendy. Na minuloročnom bratislavskom koncerte Maceo Parkera to bolo viac než zrejmé. Funky je organickou súčasťou nu jazzu. Skrátka, funky funguje.
Jamajský vietor
Keď hovoríme o čiernej hudbe, samozrejme nemôžeme zabudnúť na Jamajku. Vďaka špecifickým hudobným tradíciám si jamajskí hudobníci, ktorí počúvali na tranzistorových rádiách americké r’n’b stanice, pretavili vplyvy rhythm and blues po svojom a vznikli žánre, mimoriadne vplyvné dodnes - ska a reggae. V rastafariánskom hnutí, ktoré je na reggae naviazané, je silný moment návratu k africkým koreňom. Back To The Roots – to je heslo mnohých dnešných hudobníkov a nemusia ani pochádzať z Jamajky.
Hip hop a ďalej
Zatiaľ posledným skutočne vplyvným hudobným prínosom černochov je hip hop, ktorý, podobne ako všetky žánre o ktorých sme doteraz hovorili, stále žije a stále sa vmotáva do nových a nových hudobných súvislostí. Samotný hip hop je produktom mixovania rôznych kultúr v prostredí južného Bronxu. Hip hop bol mocný vplyv, ktorý navždy zmenil tvár hudby; prenikol do jej najkomerčnejších aj najalternatívnejších odnoží, s úplnou samozrejmosťou ho prijali osvietení jazzmani. Do hudby priniesol nové technológie (DJing), tvorivé metódy, nové nazeranie na prácu s hudobným materiálom.
Dnes, v časoch world music je samozrejme Afrika vďačným žriedlom zvukov, rytmov a prístupov. Po týchto inšpiráciách siahajú hudobníci z celého sveta a je úplne jedno, či sú čierni, bieli alebo žltí. Kríženie a párenie pokračuje.
***
Hudba, aspoň tá o ktorej hovoríme (z nedostatku iných termínov používam výraz populárna) je koktail, výsledok mixáže vplyvov. Keby sme si ho predstavili skutočný nápoj, mal by vďaka toľkým čiernym prímesiam veľmi, veľmi tmavú farbu.
