|
FOTO - CAFÉ TEATR ČERNÁ LABUŤ |
Café teatr Černá labuť, kde vystupuje aj Zuzana Kronerová v monodráme Shirley Valentine, je česko-slovenskou scénou na pražskom Poříčí. Pekný nápad. Táňa Vilhelmová a Marian Meizga tam v réžii slovenského Pražana Petra Sergea Butka zhasínajú lampióny v parku podľa starej dobrej Geľmanovej hry Lavička.
Rozmnožujúce sa produkcie tohto typu sú neklamným dôkazom prekvitajúceho divadelného kapitalizmu: pár hercov, v tomto prípade doslovne dvaja, stôl, stolička, respektíve jedna lavička na malinkej scéne bez zázemia. Monodráma by síce bola ešte lacnejšia, ale nech sa majú herci aspoň s kým porozprávať. Nie sú predsa esenciou divadla?
Smiech i záverečný potlesk v bratislavskom Mestskom divadle, kde tento česko-slovenský projekt v stredu a štvrtok hosťoval, dáva za pravdu poetike skromného divadla. Tatiana Vilhelmová možno nie je tragédkou na veľké divadelné scény, v intímnom prostredí malého divadelného klubu však jej tvár oživená jemnou mimikou priam žiari. Divákov ponecháva si vybrať, či jej hrdinka je taká krehká, či taká prefíkaná, taká skúsená, alebo len taká hlúpa.
Marian Miezga je jej dokonalým protipólom - frajer, z ktorého sa postupným odlupavaním rôznych menších i väčších lží odkryje neistý muž.
Geľman hru napísal s citom pre zmeny nálad, strategické pozície dvoch hráčov na bojisku sa vtipne menia až do nebanálneho konca. Geľmanov text je síce šitý na Rusko osemdesiatych rokov, keď mali telefón len susedky, keď v občianskom býval zapísaný aj rodinný stav a keď armády osamelých matiek, dobrých členiek brigád práce, lovili slobodných mužov.
V ére mobilov a v čase internetových zoznamiek na vážne i nevážne vzťahy by sa zápletka vyvíjala trochu inak, isté invarianty mužsko-ženských vzťahov však stále zostávajú platné. Režisér výrazne upravoval pôvodný text, dialógy sú miestami živé, miestami však stále šuštia starinou. Hendikepy reálií či slovníka však herci bez problémov prekonávajú svojím prirodzeným šarmom a nasadením.
A práve herecká energia a intimita kontaktu s divákom je to, čo robí caféteatrálne produkcie stále takým žiadaným a príťažlivým typom divadla.
